Plagiáty nie sú najväčším problémom vysokých škôl

Autor: Erich Mistrík | 18.7.2020 o 16:10 | Karma článku: 7,92 | Prečítané:  2424x

Zodpovedný za krádež cudzích myšlienok je vždy ten, kto ich ukradne, ale jeho školiteľ či školiteľka tomu môžu zabrániť. To však vôbec nie je hlavný problém vysokých škôl.

Plagiátori vždy boli aj budú, vyskytujú sa všade vo svete, lebo je to ľahšia cesta, ale dá sa tomu jednoducho zabrániť. Žiadna práca totiž nevzniká len v počítači jej autora. Školské absolventské práce kontrolujú ďalší ľudia, a hlavne školiteľ s oponentom.

Ak študent prácu píše sám (= nedá si ju niekomu napísať) a priebežne konzultuje so svojím školiteľom, tak je jedno, čo pracuje v laboratóriu, kde školiteľ vidí vznikať výsledky výskumu; alebo či je to teoretická práca, ktorej vznik nemôže školiteľ takto zblízka sledovať.

Podstatné je, či študent pravidelne svoju prácu konzultuje so školiteľom. Vtedy školiteľ okamžite zistí, že sa do práce dostali myšlienky a texty, ktoré nemôžu pochádzať od študenta, ale ich jednoducho prevzal.

Školiteľ musí neustále sledovať vývoj svojho odboru. Určite má viac prečítaného, ako jeho študent, takže cudzie texty v práci spozná. Keď sleduje svoj odbor, spozná aj najnovšie texty, ku ktorým sa mohol študent dostať. Ak však školiteľ nesleduje vývoj svojho odboru, a ak má popri tom aj veľa študentov, takže nemá čas pozorne sledovať ich prácu, plagiát ľahko prejde.

Pravidelné rozhovory so študentom, sledovanie jeho výskumu, priebežné čítanie častí práce a vlastné sledovanie literatúry v odbore stačia na to, aby školiteľ ľahko odhalil plagiát. Podobne to platí pre oponenta práce – ak poctivo prečítal prácu a sleduje literatúru v odbore, musí plagiát odhaliť.

Pretože toto je pravidlo pri väčšine školiteľov aj oponentov na slovenských vysokých školách, väčšina pokusov o plagiát sa študentom nepodarí. Myslím, že nestačí napísať „väčšina“ – určite je viac ako 90 percent pokusov, čo sa nepodaria.

Komisia, pred ktorou sa záverečná práca obhajuje, už nemá takéto možnosti. Väčšina členov komisie prácu nepozná, aj keď ju počas obhajoby majú pred sebou. Čítajú sa iba posudky školiteľa a oponenta. Ak v nich nie je nič o plagiátorstve a ak nikto z komisie náhodou pri listovaní v práci niečo neobjaví, práca s ukradnutými myšlienkami má veľkú šancu prejsť.

Plagiátorstvo sa dá ľahko odhaliť a zastaviť v zárodku. Školiteľ s oponentom by mali byť zárukou a trúfam si tvrdiť, že skoro vždy aj takou zárukou sú. Aj keď je mediálne zaujímavých prípadov viacero, sú len beznádejne malým zlomkom zo všetkých poctivo pripravených prác.

Plagiátorstvo je ojedinelé, preto neznižuje kvalitu našich vysokých škôl. Nie je najväčším problémom vysokých škôl. Ak by sme chceli robiť reformu vysokých škôl len kvôli niekoľkým odpísaným prácam, urobíme chybu, lebo vysoké školy zápasia s oveľa zložitejšími a hlbšími problémami, ktoré treba v prípadnej reforme riešiť:

Priveľa vysokých škôl, ktorých vzniku nebráni ani neustále sprísňovanie akreditačných kritérií. – Žiadny minister školstva si s tým doteraz neporadil, hoci všetci chceli.

Rozdrobené študijné programy, takže školy vychovávajú príliš úzko kvalifikovaných absolventov. – Nezdá sa, že by sa s týmto malo v dohľadnej dobe niečo robiť.

Hodnotenie vysokých škôl hlavne za publikácie registrované v citačných databázach, ale nie za spôsoby, ako sa učí, ani nie za kvalitu absolventov. – Najnovšie zámery Akreditačnej agentúry ukazujú, že to bude pokračovať.

Systém garantov študijných programov, ktorý okrem výnimiek prispel len minimálne ku skvalitneniu štúdia. – Jeho postupné sprísňovanie nič nerieši, pretože mnohokrát stačí veci inak pomenovať a  funguje sa po starom.

Akreditačný proces, ktorý sa roky zakladá hlavne na písomných správach s veľmi krátkym pobytom komisie na hodnotenej škole. – Zostane formálnym dovtedy, kým nedostane podobu dlhšej návštevy hodnotiacej komisie priamo na fakulte. „Dlhšej“ znamená v tomto prípade aj jeden mesiac.

Zväčša neexistujúce prijímacie pohovory na slovenské univerzity. – Kým budú univerzity dostávať veľkú časť štátnej dotácie aj za počet študentov, nemajú dôvod zavádzať prísne prijímacie pohovory, aby získali len kvalitných študentov.

Úplne pokrivené grantové financovanie, ktoré asi iba s výnimkou grantov APVV vôbec nestimuluje vedecký výskum a je len hraním sa na granty a na výskum. – Rozdeľovanie po troške mnohým žiadateľom nepodporuje výskum ani zďaleka tak, ako dať mnoho financií niekoľkým.

Nedostatočný rozvoj tzv. mäkkých zručností na vysokých školách. – Myslela na to Akreditačná agentúra pri tvorbe nových štandardov akreditácie?

Pokrivené a vedením škôl zneužívané podmienky zamestnávania učiteľov na vysokých školách. – Krátkodobé zmluvy (dokonca aj pre profesorov), podmienka mať PhD., povinnosť publikovať-publikovať-publikovať a iné faktory ničia motiváciu.

Nefungujúce vnútorné systémy hodnotenia na univerzitách. Vypracované sú asi všade, ale nemajú žiadny dosah na kvalitu. Niekedy fungujú spôsobom „Len aby sme v hanbe nezostali“. – Kým sa z nich nestane skutočné hodnotenie, v ktorom pôjde o školu, o študenta, o vedu, a nie o „zdravé súdružské“ vzťahy, tak nebudú fungovať.

Nedostatočne diferencované vysoké školy. Všetky chcú byť "výskumnými univerzitami". Snobizmus, ktorý sa nedarí odstrániť.

To je len pár problémov vysokých škôl, ktoré svojou hĺbkou a dosahom na kvalitu ďaleko presahujú vplyv niekoľkých úspešných plagiátorov. Plagiátom treba samozrejme brániť, je to nepoctivé a je to krádež. Ale tým, že zabránime týmto – v podstate drobným – krádežiam, ešte vysoké školy nebudú kvalitnejšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď očakáva, že počas víkendu otestujú aspoň tri milióny ľudí

Najväčšie problémy spôsobovali drive through odberové miesta.

Autorská strana Beaty Balogovej

Ako neprísť o Dušičky počas korony

Covid zasahuje aj do nášho vzťahu s mŕtvymi.


Už ste čítali?