Intelektuál nemá žiadne zbrane okrem svojho rozumu, svojich hodnôt a svojich postojov. Nemá ani hlasovacie právo v parlamente. Má iba svoj hlas ako občan tejto republiky, ten si však neuplatní len vo voľbách, ale mal by ho vyjadriť verejne, hoci aj zakričať na námestí, ak sú demokracia a právo v jeho republike ohrozené.
Postoje a názory učiteľov a akademikov však nie sú len súkromnými názormi. Spoločnosť ich vníma ako príslušníkov vrstvy, ktorá by mala mať nadhľad nad momentálnou chvíľou. Preto vždy reprezentujú hlas tých, čo vidia ďalej a vnímajú veci v súvislostiach. Aj preto sa v takých chvíľach, ako sú tieto dni, nemôžu zavrieť do svojich tried a laboratórií.
Pretože vidia ďalej, musia povedať nahlas, že rozklad moci v tejto republike dospel do štádia, keď sa stáva zásadným nebezpečenstvom pre budúcnosť štátu.
Ak chcú, aby ich naďalej považovali za intelektuálov, mali by nahlas vysloviť, že mafiánske praktiky nesmú byť prepojené s politickou mocou. Mali by nahlas povedať, že vraždiť sa nesmie. Mali by nahlas povedať, že moc, ktorá neochráni tých, čo odhaľujú mafiánske praktiky, tu nemá čo hľadať.
Učitelia z princípu svojho postavenia nemajú svojich žiakov či študentov získavať pre konkrétnu politickú stranu. Napriek tomu nemôžu byť nestranní, ale môžu a mali by svojim žiakom prezentovať hodnoty, ktoré túto krajinu vyvedú z jej marazmu.
Môžu v študentoch posilňovať vieru v hodnotu človeka a učiť odporu voči zneužívaniu moci.
Môžu prezentovať demokratické hodnoty a vládu práva ako základ nášho sveta – a odmietať korupciu a mafiánske praktiky ako tie, čo spoločnosť vedú do záhuby.
Človek je slabý tvor a nie každý dokáže v zlomových chvíľach verejne vyjadriť svoj postoj. Je to ľudské a netreba hneď všetko odsúdiť ako zbabelosť.
K životu intelektuála však nepatrí len bádanie pre bádanie, ale aj občiansky postoj. Dnes je takým postojom jasné odsúdenie prerastania zločineckých praktík s vládnucou mocou.
Každý ako vie. Tam, kde žije. Spôsobom, akým dokáže. Ale nahlas a verejne.