Dá sa vôbec pomôcť našim vysokým školám?

Autor: Erich Mistrík | 23.5.2017 o 12:34 | Karma článku: 8,21 | Prečítané:  2818x

Ministerstvo školstva prichádza s nezmyselnými nápadmi (dejepis, branná výchova, písanie...), ktoré akoby mali riešiť situáciu na základných školách. Postaví sa k vysokým školám koncepčnejšie?

Kľúčom pre riešenie situácie na VŠ je v Učiacom sa Slovensku zmena hodnotenia vysokých škôl. Napriek všetkým pekným nápadom však ťažko uveriť, že by u nás fungovali dva hlavné návrhy na zmenu hodnotenia vysokých škôl – zmenu Akreditačnej komisie na Akreditačnú agentúru a vybudovanie samohodnotenia vysokých škôl.

Prečo?

Keď sa dnes na vysokých školách hovorí o budúcich akreditáciách, tak ľudia konštatujú – že síce nikto nevie, ako by prípadná agentúra vyzerala, ale je jasné, že jej kritériá a spôsob práce by sa veľmi podobali na doterajšie akreditácie. Len by možno bol celý proces ešte byrokratickejší.

Možno sa už nebude akreditovať jednotlivý študijný program s dvoma profesormi, ale širšia schopnosť fakulty robiť kvalitný výskum. Málokto však predpokladá, že by sa v hodnotení zmenil doterajší dôraz na výskum, že by sa začala hodnotiť kvalita vyučovania a že by sa upustilo od obsedantného rátania strán v karentovaných časopisoch. Je zvláštne, ak sa v diskusiách neráta, že by sa školy posudzovali podľa toho, ako pripravia študentov.

Všetky doterajšie pokusy o dokonalejšie hodnotenie totiž len posilňovali kontrolu výkazov, dokumentov, rátanie publikácií a peňazí na výskumné granty. Akoby sme si zásadne iný prístup nevedeli predstaviť. Samotná zmena Akreditačnej komisie na agentúru nezmení hodnotenie vysokých škôl, ak sa zásadne nezmenia spôsoby hodnotenia.

Navyše, ako sa konštatuje v Učiacom sa Slovensku - nemáme vôbec vyhodnotené skutočné efekty akreditácie na kvalitu vysokého školstva. Vlastne nevieme, či celá aktivita Akreditačnej komisie má nejaký význam!

Žeby väčšiu zmenu prinieslo samohodnotenie vysokých škôl?

Už dnes však majú vysoké školy vypracované vnútorné systémy hodnotenia kvality. Sú to dosť dôkladné materiály, ale na školách nič nezmenili. Dokonca ich v hĺbke duše málokto berie vážne.

Prečo?

Lebo v slovenskom školstve skoro žiadny vedúci katedry, ani dekan ani rektor nepovie, že na jeho škole niečo zásadné nie je v poriadku. Pomenuje sa veľa nedostatkov, ale nie takých zásadných, aby radikálne zmenili kvalitu školy. Sú aj takí vedúci pracovníci – ale sú to výnimočné prípady.

Samohodnotenie však v zahraničí funguje, nezávislé akreditačné agentúry tiež. Prečo by nemohli aj u nás? Čo by sa muselo zmeniť?

Prípadná budúca Akreditačná agentúra by sa predovšetkým nesmela spoliehať na to, že podľa dnes platných kritérií a spôsobov hodnotenia zistí skutočnú kvalitu vysokej školy. V tých kritériách je mnoho nezmyslov, to už vedia skoro všetci, aj keď si mnohí nevedia predstaviť ich zmenu.

Akreditácia sa môže zmeniť jedine vtedy, ak sa papierová kontrola stane len doplnkovou metódou a hlavným pri zisťovaní kvality vysokej školy bude  – pohľad na reálne fungovanie školy.

To znamená, že by napr. pre akreditáciu pedagogickej fakulty vznikla skupina zahraničných a slovenských odborníkov na výchovu a vzdelávanie (povedzme 5+5), ktorá strávi na fakulte povedzme kompletné dva týždne. Bude čítať publikácie, rozprávať sa so študentmi, navštevovať prednášky, sedieť na zasadnutiach katedier i vedenia fakulty, hľadať publikácie v knižnici, pozerať si softvérové vybavenie, sledovať život študentov, bude výskumníkom „pozerať cez plece“ počas ich výskumu a pod.

Musí to byť pohľad na reálny život školy, aby sa mohli jej ciele a plány konfrontovať so skutočnosťou. A musí to byť kombinácia domácich aj zahraničných odborníkov. Pre takú návštevu by vopred stačilo napísať základnú charakteristiku fakulty a katedier a mohli by sme si odpustiť napr. tie pekné vety o schopnostiach absolventov, alebo zoznam „najlepších publikácií za posledných 5 rokov“ ako sa uvádza dnes. Určite by stačil stručný opis štruktúry a zamerania katedier a programov.

A ten druhý spôsob – samohodnotenie –  nemôže fungovať dovtedy, kým ho budeme chápať ako doteraz, teda ako formálny záväzok.

Ak má byť vnútorné hodnotenie katedier-fakúlt-univerzít skutočným hodnotením, tak sa neurobí len formálna SWOT analýza, ale sa konkrétne pomenuje – tento predmet u študentov nič nerozvíja; tento predmet je síce obľúbený, ale ide mimo našich hlavných zámerov; táto publikácia, to boli vyhodené peniaze; tieto zručnosti chceme a tieto nechceme rozvíjať.

 

To všetko si ale žiada niekoľko zásadných zmien, ktoré by sa museli udiať naraz:

Je potrebné, aby Akreditačná agentúra posudzovala kvalitu vyučovania a výskumu, a nie formálne plnenie formálnych pravidiel (počty publikácií a pod.). Všeličo rozhodovalo v doterajších akreditáciách, mnohokrát aj skutočná kvalita publikovaných výstupov. Ale pri všetkej dobrej vôli jednotlivých odborníkov v komisiách sa v doterajších akreditáciách v konečnom dôsledku hodnotilo plnenie formálnych pravidiel. Tie boli najdôležitejšie a v konečnom dôsledky ony rozhodli o tom, či škola dostala alebo nedostala možnosť pripravovať študentov

Musí sa zmeniť metodika rozdeľovania štátnej dotácie školám tak, aby sa okamžite prestalo s rozdeľovaním peňazí podľa počtu študentov., aby sa vrátil proces výberu najlepších.

Rektoráty musia dôverovať vedeniu fakúlt, že im ide skutočne o kvalitu fakulty - a že poznajú svoju fakultu lepšie, ako ju pozná rektorát.

Na škole musí fungovať taký systém riadenia, aby výsledky každého externého hodnotenia fakulty čo najrýchlejšie preniesli do každodennej praxe.

Vedúci katedier musia jasne pomenovať, ak im niektorý učiteľ kazí kvalitu prípravy študentov. Fakulty zasa musia byť schopné eliminovať pôsobenie vedúceho katedry, čo takto nekoná.

Lenže to by nám všetkým muselo záležať na kvalite slovenských vysokých škôl. Zatiaľ to však vyzerá, že nám všetkým odhora až dole záleží len na prežití.

Žiadne prísnejšie hodnotenie v akreditácii neprinieslo skutočnú zmenu. Sem-tam sa neotvoril študijný program, sem-tam prešiel garant na inú školu, prakticky všetky školy sú dnes univerzitami. Ak všetky školy pokračujú ďalej bez väčších zmien, ak stále vznikajú nové, tak je niečo chybné buď v kritériách alebo v spôsobe ich uplatňovania.

 

Tento text asi nič nerieši a ak aj niečo navrhuje, tak je to idealizmus.

Zrejme je idealizmom, že by vysokoškolskí učitelia sami dokázali (a chceli) objektívnejšie vyhodnotiť svoju prácu. Bez toho sa však skutočne nikam nedostaneme.

Zrejme je idealizmom myslieť si, že by ľudia z Akreditačnej agentúry skutočne trávili veľa času na školách a že by sa menej spoliehali na pekne napísané dokumenty zo školy. Ani bez takej zmeny sa však nikam nedostaneme.

Toto všetko zrejme je idealizmom. V takom prípade slovenským vysokým školám niet pomoci. Budeme naďalej prežívať ako v socializme – „veď nejako už len bude“.

Ak dokument Učiace sa Slovensko venoval vysokým školám taký veľký priestor, treba dúfať, že idealizmus sa zmení na realizmus. Už dnes nemáme inú šancu, iba niečo zásadné urobiť (aj –) s vysokými školami. Inak smerujeme do spoločnosti krajín, ktorým sa hovorí "tretí svet".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Slobodné a rozvedené matky sú moderné vdovy, tvrdia Kotlebovci

Kotlebovci cielia na zraniteľné skupiny s najväčšími finančnými problémami.

PLUS

Európa sa hýbe smerom, akým chce Merkelová

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.


Už ste čítali?