Čo potrebuje "Plavčanova" reforma školstva?

Autor: Erich Mistrík | 5.12.2016 o 14:23 | Karma článku: 10,36 | Prečítané:  9759x

Už pár týždňov čítame prvé materiály „veľkej“ reformy školstva, ktorú avizoval minister P. Plavčan. Je reálna ich premena na reálny stav školstva?

Náčrt reformy síce ešte nevidno, lebo tieto dva materiály (prvý pre základné a stredné školstvo, druhý pre vysoké školy) opisujú niečo ako ideálny stav školstva. Predpokladajme však, že sa školstvo na ich základe bude reformovať.

V prvom rade musí minister zostať vo svojom kresle do konca volebného obdobia a počas toho obdobia aj získať politickú podporu pre reformu – vo vládnej koalícii i v opozičných stranách. Frekvencia výmen v tomto kresle napovedá, že to veľmi pravdepodobné nie je. Skúsenosti tiež núkajú skepsu, či by si tieto podklady osvojil aj prípadný nový minister, hoci by bol aj z tej istej politickej strany.

Aj v prípade zotrvania v kresle treba dúfať, že si samotná vládna koalícia osvojí tieto smelé myšlienky. Nie je však vôbec isté, či si súčasná vláda (nielen minister školstva a jeho tímy) dokáže povedať, že im školstvo stojí za takú námahu a také peniaze, pretože žiadna slovenská vláda nepovažovala – ak hodnotíme podľa činov, nie podľa slov – vzdelanie národa za svoju prioritu.

Ešte predtým sa však samotné predložené materiály musia zmeniť.

Vlastne na ich základe musia vzniknúť dva kľúčové dokumenty: Ciele reformy (dnes nemáme pred sebou realizovateľné ciele), na ktoré musí nadväzovať určenie priorít (lebo všetky ciele sa nedajú naraz plniť) a Hlavné fázy reformy (aspoň výhľad na rok-dva a na päť-desať rokov). A hneď aj finančný a organizačný plán, alternatívne cesty rozvoja.

Samozrejme aj jasné určenie ľudí (profesií a funkcií) na všetkých stupňoch školstva, ktorí budú zodpovední za realizáciu reformy, vrátane ich nevyhnutných kompetencií.

Kto to všetko spracuje? Tvorcovia týchto materiálov, alebo iné expertné skupiny, alebo úradníci ministerstva? Dá sa veriť, že sa to všetko stihne v priebehu niekoľkých mesiacov, aby sa ešte v tomto volebnom období aspoň niečo z reformy uskutočnilo?

Potom nastúpia tisíce ľudí, ktorí môžu celý proces rozbehnúť, alebo aj rýchlo zablokovať a vohnať do slepej uličky. Reforma preto musí nastaviť také pravidlá, aby sa všetkým stupňom riadenia reforma oplatila (hoci – minister už avizoval, a inak to nejde – bude bolieť).

To všetko musí sprevádzať masívna informačná kampaň, ktorá presvedčí ľudí, že navrhované kroky majú zmysel. Doterajšie kroky pri zverejňovaní východiskových dokumentov síce naznačujú, že sa žiadna výrazná kampaň konať nebude, avšak bez nej sa reforma nepohne z miesta.

Odporcov reformy bude veľa, skúsim spomenúť len dve veľké skupiny. Chcem aj naznačiť, kde vidím kľúčových aktérov, na ktorých sa asi treba zamerať pri propagácii reformy.

Predpokladám, že najväčším odporcom reformy na základných a stredných školách bude veľká časť samotných učiteľov:

Ak by sa totiž mali realizovať čo len niektoré z ambicióznych plánov, tak učitelia musia o svojom vyučovaní rozhodovať oveľa samostatnejšie ako doteraz. Ťažkosti s „Mikolajovou“ reformou, ktorá práve toto chcela školám umožniť, ukazujú, že učitelia často ani nechcú samostatné rozhodovanie, ale chcú presné predpisy a recepty, „ako to majú robiť“.

Všetci učitelia budú musieť skončiť s rutinou a prekračovať hranice svojich úzko predmetových odborností, lenže... Ďalším z kľúčov k čiastočnému neúspechu „Mikolajovej“ reformy bol ten moment, keď sa minister podvolil tlaku predmetovo orientovaných učiteľov a umožnil, aby si plánované vzdelávacie oblasti roztrhali na predmety a začali sa hádať o počty hodín pre jednotlivé predmety.

Učitelia budú musieť súhlasiť s integráciou menej talentovaných detí a detí z ohrozeného prostredia (= z chudobného!) medzi „normálne“ deti (= deti strednej a vyššej triedy). A to si žiada nielen riadnu námahu, ale aj riadnu prípravu, ktorú dnes vysoké školy budúcim učiteľom nedávajú. Bude si to žiadať zmenu uvažovania o vyučovaní, získanie ďalších zručností...

Učitelia budú musieť rezignovať na snahu „odučiť“ všetko, čo im niekto akože predpisuje a naučiť sa vyberať z ponuky to, čo je vhodné pre ich deti.

Budú musieť pochopiť – a podľa toho sa aj správať – že ich ponuka vzdelávania je v tieni množstva atraktívnejších kanálov, cez ktoré deti získavajú informácie i poznatky ľahšie a rýchlejšie. Len ak si uvedomia, že stratili monopol na vzdelávanie, môžu sa pohnúť z miesta.

Učitelia si budú musieť zvyknúť, že rodičia majú právo hovoriť do vzdelávania svojich detí. Je to starý spor učiteľov (odborníkov na výchovu) a laických rodičov (ktorí sú zodpovední za dieťa). Zvykli sme si, že učiteľ má vždy pravdu o výchove. Niekedy má pravdu v obsahu, niekedy v metódach, inokedy v ničom. Ak má reforma fungovať, tak sa učiteľ musí dohodnúť s rodičmi.

Pri vysokých školách predpokladám, že najväčším odporcom reformy budú samotné vysoké školy.

Napriek opakujúcej sa povinnej akreditácii majú vysoké školy veľkú slobodu v riadení svojho života. V súčasnom systéme, keď väčšinu príjmov získavajú na základe počtu študentov a počtu publikácií, však školy nič nenúti skutočne skvalitňovať prípravu svojich študentov. Ak má mať reforma úspech, tak počty študentov ani počty strán a citácií nemôžu zostať hlavným kritériom.

Ale kto vytvorí kritériá kvality vyučovania na vysokých školách? Sprístupnené materiály predpokladajú, že školy samotné. To však robia vysoké školy už aj dnes a väčšina podobných snáh (niekedy za pekné peniaze) je slohovým cvičením, ktoré nemá najmenšiu šancu k niečomu dotlačiť vedenia škôl ani učiteľov.

Vysoké školy dnes nemusia veľmi reflektovať uplatnenie svojich absolventov. Ak má mať reforma úspech, tak by ho mali pozorne sledovať, a na jeho základe upravovať svoje programy. Dnes však musia svoje programy upravovať až pri akreditácii, t.j. najneskôr raz za 6 rokov. Prečo by tento relatívne pohodlný život mali meniť?

Systém riadenia a hodnotenia vysokých škôl sa tiež bude musieť prudko zmeniť. Bude veľmi ťažké zmeniť dnes jednoduché riadenie na základe počtu titulovaných, počtu publikácií, množstva peňazí z grantov. Vedenia škôl sa budú musieť naučiť hlbšie analyzovať procesy výchovy a vzdelávania, ktoré v ich inštitúciách prebiehajú.

Jednu konkrétnu zmenu naznačili aj tvorcovia súčasných materiálov jasne – profesorské a docentské miesta nebudú viazané na tituly. Vznikol by tlak na profesorov a docentov, aby nezaspali na vavrínoch. Ale v materiáli z ministerstva sa hneď na to dočítame: súčasné tituly zostanú zachované.

Je to Mačkopes. Buď viažeme miesto na škole na titul, a to platí doživotne, alebo ich neviažeme, a to platí okamžite. Pri kompromisnom riešení ti, čo máme tituly, budeme na svojich miestach sedieť až do dôchodku (kvôli kritériám akreditácie je to aj nevyhnutné), a mladí ľudia či ľudia z iného prostredia bez titulov, ktorí nás môžu nahradiť, budú čakať.

Škola si jednoducho nemôže dovoliť platiť aj „starých“ profesorov s titulmi aj „nových“ profesorov bez titulov. Okrem toho by sa museli zmeniť aj kritériá Akreditačnej komisie, aby to umožnili – ale tie sú veľmi silno previazané s doterajšou praxou.

A ešte úplne na začiatku si budú musieť učitelia i riadenie všetkých stupňov škôl hlboko vstúpiť do svedomia a spýtať sa: Je to, čo robíme, v záujme vzdelanosti a budúcnosti tejto spoločnosti? Aké hodnoty ovplyvňujú našu prácu?

Hodnotové otázky sa nám v každodennej rutine a mizérii nášho školstva dávno stratili.

Najväčšie riziko zrejme ani nie je v tom, že nám ministerstvo dalo na diskusiu ideálny stav a nie koncepciu reformy. Ešte väčšie riziko je možno v rezistencii ľudí v školstve.

Obavy vyjadrené v tomto texte sú časťou najhorších obáv pisateľa. Nerád by napísal, že žiadna reforma nakoniec nebude, lebo sa tieto obavy naplnia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Slobodné a rozvedené matky sú moderné vdovy, tvrdia Kotlebovci

Kotlebovci cielia na zraniteľné skupiny s najväčšími finančnými problémami.

PLUS

Európa sa hýbe smerom, akým chce Merkelová

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.


Už ste čítali?