O čo sa to večne hádajú spoločenskí/humanitní vedci, prírodovedci a technickí vedci? (Lebo sa nehádajú vedy, ale vedci.)
Kľúčové v týchto sporoch sú rôzne ukazovatele, ako počty článkov v karentovaných časopisoch, počty citácií v databázach WOS, SCOPUS, citačný index, „svetový ohlas“, Hirschov index a pod. Používajú sa ako nástroje a cesty k hodnoteniu výsledkov vedeckého výskumu. Všetky ukazovatele sa zaoberajú publikáciami, v ktorých sa výsledky zverejňujú.
Všimnime si – nehovorí sa o kvalite výsledkov, ale o ukazovateľoch kvality. Je to síce celkom logický posun, lebo každá kvalita sa musí dať nejakým spôsobom vyhodnotiť, dokonca aj merať. Čiže potrebujeme nejaké ukazovatele. V slovenskom hodnotení vedy však nastal posun od kvality k ukazovateľom. Už nie je dôležitá kvalita, ale jej ukazovateľ
Na nedávnej diskusii pri Okrúhlom stole „Spoločenské a humanitné vedy na Slovensku“ v budove Predsedníctva SAV uviedol jeden profesor, že dnes je ako "príručka" v hodnotení zaradený unikátny Slovník súčasného slovenského jazyka (vychádzajúci od r. 2006), ktorý je výsledkom prác desiatok odborníkov z niekoľkých generácií. V takom prípade je hodnotenie skutočne chybné. Skôr by sa malo povedať – absurdné.
Je fakt, že dnes platné spôsoby hodnotenia viac vyhovujú prírodným a technickým vedám, lebo prírodovedecká a technická loby riadi slovenskú vedu desaťročia. Aj dnes platné spôsoby hodnotenia viac zodpovedajú európskemu ideálu exaktnej vedy. A je aj pravda, že nejaká scientometria existovať musí.
Vzniká tu však jedno veľké ALE.
"Ukazovatele“ hovoria málo o kvalite – tak sa nevyjadrujú len humanitní a spoločenskí, ale hovoria to aj mnohí technickí a prírodní vedci. Ukazovatele ukazujú vonkajšie znaky kvality vedeckej práce, ktoré síce sprevádzajú kvalitu, ale nie nevyhnutne. Ukazovatele už dnes žijú samostatným životom, o čom vypovedajú nielen citačné mafie, ale aj jeden z termínov, ktorý odznel na spomínanom stretnutí – citačne rezistentní vedci. Označuje ľudí pracujúcich vo vede, ktorí sú schopní v podstate bez ťažkostí splniť všetky žiadané kritériá bez skutočne kvalitných vedeckých výsledkov.
Tu vzniká otázka – prečo stále vedci bojujú proti sebe? Problém totiž nie je vo vzťahu spoločenských a prírodných vied, problém je v ich hodnotení.
Nepriateľom humanitných a spoločenských vedcov nie sú prírodovedci ani technickí vedci, pretože jedni, druhí, tretí i štvrtí sú vystavovaní rovnako absurdným kritériám hodnotenia. Viacerým z nich to síce trochu vyhovuje, ale všetky skupiny poukazujú na nezmysly tohto hodnotenia. Iným to nevyhovuje vôbec, ale tí zasa ostne svojho hnevu obracajú nespravodlivo proti iným vedcom.
Nepriatelia nie sú medzi vedcami. Hlavným nepriateľom všetkých vedných odborov na Slovensku sú spôsoby hodnotenia, ktoré tu vládnu. A za tie sú zodpovední tí, čo riadia slovenskú vedu. Oni riadia tvorbu, schvaľujú a uplatňujú kritériá, oni ich bezhlavo presadzujú krížom cez kvalitu i nekvalitu, krížom cez všetky vedné disciplíny, oni ich používajú ako finančný bič, oni nepočúvajú hlasy o absurditách v hodnotení.
Toto nie je spor medzi vedcami. Je to spor vedcov s manažmentom vedy.
Vedci by nemali zápasiť medzi sebou. Mali by spojiť svoje sily a žiadať od manažmentu slovenskej vedy na všetkých úrovniach, aby bola dôležitá kvalita a nie iba ukazovatele kvality.
Používam síce vojenskú terminológiu, ale asi by boli vhodnejšie termíny z teórie riadenia. Vo vede netreba bojovať, treba ju zmysluplne riadiť.