Viem, že mnohí z vás po skončení školy nenájdete prácu hneď a ľahko - že vaša učiteľská práca nebude dobre zaplatená - že vaša práca bude ťažká - že mnohí ste znechutení so „situácie" na Slovensku.
Viem, že sa to netýka len budúcich učiteľov, počúvam z viacerých fakúlt a z viacerých miest, že máte podobné pocity.
Aj tak nerozumiem, prečo sa mnohým z vás nechce študovať.
Uvediem príklad, ktorý nepovažujem za vzor, podľa ktorého by ste sa mali správať. Je to len príklad.
Nedávno som učil vo Fínsku skupinu študentov z celého sveta. Strávil som s nimi osem vyučovacích hodín. Boli tam študenti aj študentky od Kanady, Mexika, cez Fínsko, Ukrajinu, Somálsko, Ugandu až po Čínu a Japonsko. Trieda hrala rôznymi farbami pokožky, rôznymi tvarmi nosov, výška postáv bola mimoriadne rôzna, bolo počuť rôznu úroveň angličtiny. Prišli na dva roky do studeného severného Fínska, aby získali magisterský titul z programu Globalizácia vo vzdelávaní. Boli medzi nimi dvaja študenti, ktorí už jeden magisterský titul mali.
Nie všetci sa chceli vrátiť do svojich materských krajín, niektorí chceli zostať vo Fínsku, ale vôbec nemali istotu, či to bude možné. Niektorí sa chceli vrátiť domov, ale vedeli, že si ťažko nájdu miesto s takouto kvalifikáciou. Niektorí tušili, že získajú dobré miesto. Niektorí si robili ťažkosti, ako uživia svoje rodiny. Niektorí si robili ťažkosti, ako vrátia peniaze, ktoré si na toto štúdium požičali. Máloktorí mali pred sebou istú budúcnosť. Skoro nikomu z nich nemohlo istotu v budúcnosti zabezpečiť toto štúdium.
Ale všetci sa ukrutne snažili, aby z mojich hodín získali čo najviac. Pýtal som sa iných učiteľov - potvrdili mi, že videli tú istú snahu.
Je fakt, že na hodinu prichádzali aj o desať minút neskôr - hlavne po obedňajšej prestávke. Ale na hodine už nechceli stratiť ani minútu. Nikto sa nebavil o iných veciach, ale celý čas boli všetci maximálne koncentrovaní na prácu na hodine. Viacerí mali na hodine otvorené notebooky a keď som spomenul nejaké meno alebo pojem, hneď si ho na webe vyhľadali a dopĺňali ma. Keď pracovali v skupinách, nezašívali sa, ale spoločne s chuťou vymýšľali. Keď dostali samostatné úlohy, nikto sa nespoliehal na to, že v záverečnej prezentácii na neho nepríde rad, teda môže úlohu odfláknuť. Akékoľvek inštrukcie na prácu odo mňa dostali, všetky do bodky a precízne splnili. Prichádzali s novými nápadmi, takže moje inštrukcie sa stále dopĺňali a spresňovali.
Prichádzali s vlastnými témami do diskusie, niekedy som musel svoj plánovaný program úplne zmeniť, lebo veľmi túžili prediskutovať niečo iné. Pokojne som to vždy urobil, pretože pracovali tak tvorivo a tak koncentrovane, že za jednu hodinu som mohol splniť dvoj-trojnásobok toho, čo stihnem v Bratislave.
Pýtali sa, v akej literatúre sa dozvedia viac. Keď som niečo premietol, okamžite si to odpisovali, odkresľovali, pýtali internetové adresy, kde to nájdu. Na záver si vypýtali moju powerpointovú prezentáciu. Po hodine a cez prestávky viacerí zostávali a kládli ďalšie otázky.
Nehovorím, že by vám mali byť vzorom. Skúsenosti medzinárodnej skupiny študentov v severnom Fínsku nemôžem preniesť do Bratislavy. Len jednej veci nerozumiem: Toto bola už šiesta skupina študentov - a situácia sa vždy opakovala.
Ešte jednej veci nerozumiem: Takto sa správali všetci, nie len niektorí z nich.
Ale hlavne nerozumiem, prečo tak veľa slovenských študentov nemá chuť študovať. Možno som naivný, ale považujem život na vysokej škole za unikátny čas, v ktorom môže človek takmer bezstarostne pracovať na sebe a rásť. Neviem si predstaviť, že by som nevyužil čas, ktorý sa mi takto ponúkne, čas, v ktorom všetci chcú odo mňa len to, aby som robil na sebe.
Viem, že vás často nedokážeme motivovať. Ale nechápem, prečo by mal učiteľ niekoho motivovať - ak niekto nemá motiváciu v sebe, žiadny učiteľ s ním nič nedokáže. Ako je však možné, že niekto príde na vysokú školu a nechce študovať?
Viem, že požiadavky učiteľov sú niekedy čudné, zvláštne, nezmyselné, ba aj kruté. Ale nechápem, prečo tieto požiadavky nevyužijete na to, aby ste sami seba obohatili, veď na to je vždy nekonečné množstvo možností.
Kde je chyba?
