Minister Jurzyca namieta proti menovaniu profesorov. Dobre robí, lebo podliezať vlastné kritériá, ktoré si určia samotné univerzity, nie je fair. Neplnenie vlastných kritérií pre menovanie profesorov je chyba, je to omyl, je to podvod, je to „slovenské riešenie"... nemám viac slušných negatívnych hodnotení tohto faktu.
Niečo však nesedí na ďalšej reakcii ministra - Dám reakreditovať. Dám preveriť akreditáciu. A keď s tým Akreditačná komisia nezačne sama, zmením zákon! (Ako sa tomu hovorí vo filozofii a v politológii? Voluntarizmus?)
Nechápem - prečo a načo reakreditácia? Keď minister zistil, že nejaká škola pri menovaní profesora nesplnila vlastné kritériá (či už omylom, alebo naschvál), tak jej má vrátiť ten konkrétny návrh, toho konkrétneho človeka, a nie hneď sa vyhrážať akreditáciou.
Ono to totiž je vyhrážanie. Lebo proces akreditácie je nočnou morou pre každú fakultu či vysokú školu.
Akreditačná komisia Vlády SR vznikla pred dvadsiatimi rokmi na to, aby strážila kvalitu našich vysokých škôl. Má kontrolovať, podnecovať, má porovnávať vysoké školy a vyhodnocovať ich kvalitu. Chvályhodné ciele. Veď pripraviť novú inteligenciu, „mozog krajiny", nie je možné bez toho, aby sa to robilo kvalitne, dokonca na najvyššej možnej úrovni. Aká je však skutočnosť?
Keď Akreditačná komisia prizná niekomu právo udeľovať vysokoškolské tituly, urobí to na základe spisov, ktoré vznikali na tej vysokej škole cca dvanásť až osemnásť mesiacov predtým. Asi tak rýchlo sa tu pracuje. Aké sú reálne dôsledky tejto rýchlosti?
Keď dnes (jún 2011) začne fakulta pracovať na akreditačnom spise, dostane povolenie od AK najskôr na jar 2012. Nemôže hneď prijímať nových študentov, ale najprv musí pre stredné školy zverejniť, aké študijné odbory otvára, čo bude povinná urobiť do novembra 2012. Vo februári 2013 sa stredoškoláci prihlásia, v júni 2013 škola prijme študentov, v septembri 2013 začnú títo študenti študovať. Ak to bude bakalárske štúdium, prví z nich dostanú bakalársky titul v júni 2016. Ak budú pokračovať v magisterskom štúdiu, stanú sa magistrami v júni 2018. Kedyže sa to začali spisy pre nich písať? V júni 2011.
Voilá, pružnosť nášho vysokoškolského systému.
Samozrejme, vysoká škola môže priebežne reagovať a žiadať o obnovenie akreditácie - o reakreditáciu. Riskuje však, že študenti, ktorí už začali študovať, nedoštudujú, lebo pri novej akreditácii staré akreditácie nedobehnú, ale sa zo dňa na deň zrušia (taký paragraf je vo vysokoškolskom zákone). Škola je síce povinná im zabezpečiť doštudovanie v tom istom alebo príbuznom odbore - ale čo ak práve „ten istý" (čo môže znamenať „ten istý názov") sa stratí a škola dostane akreditáciu na nový, s trochu odlišným názvom a len s mierne pozmeneným obsahom? Študenti majú smolu.
Je to absurdný proces. Ťažkopádny, mesiace a mesiace trvajúci proces akreditácie, ktorý na dlhé roky zakonzervuje status quo, nikdy nebude reagovať na reálne potreby praxe.
Späť k profesorom: Je známym faktom, že pre potreby akreditácie potrebuje vysoká škola garanta, čo je docent alebo profesor. Pochopiteľne a správne, niekto s najvyšším možným vzdelaním v tejto republike musí garantovať kvalitu a obsah študijného programu.
V konečnom dôsledku sa však udelenie či neudelenie akreditácie odvíja vždy od toho, či garant na škole pracuje alebo nie. (Preto všetky tie zmätky okolo menovania profesorov - lebo tam je jeden z kľúčov k prežitiu vysokej školy.)
Vysoká škola však musí vo svojej žiadosti o akreditáciu opisovať tisíce iných detailov o študijnom programe - pre jeden študijný program sú to desiatky strán. V spise sa spomínajú všetci učitelia a ich publikácie, obsahy predmetov, vybavenie pracoviska, riešené výskumné úlohy a granty a mnoho iných detailov. (Pre vysokú školu tieto spisy niekedy zaplnia korbu nákladného auta.)
Tieto detaily môžu byť na špičkovej svetovej úrovni - ak však pracovisko nemá profesora, neuspeje. A naopak - ak má garanta, všetky ostatné detaily môžu mať v sebe nedostatky, pracovisko pravdepodobne uspeje.
Ak nedajbože garant medzičasom z inak vynikajúceho pracoviska odíde, s akreditáciou je problém. Alebo ak nedajbože dosiahne vek 65 rokov...
Akreditačná komisia neakceptuje ako garanta profesora či docenta staršieho ako 65 rokov. Profesor môže byť špičkovým, svetovo uznávaným odborníkom, ale má smolu - má 65 rokov, nebude garantom. Mladší garant môže byť aj pre chorobu dlhodobo neschopný čo len prísť na pracovisko, ale komisia ho akceptuje.
V Slovenskej republike aj inde sa taký postup označuje za diskrimináciu práv občana na základe veku.
Perlička: Akreditačná komisia doteraz rozhodovala na základe kritérií, ktoré si sama stanovila. Neprešli verejnou ani parlamentnou diskusiou, v priebehu rokov sa bez ďalších verejných diskusií menili, ale hlavne - de iure nemajú silu zákona.
V skutočnosti však silu zákona majú. Na základe odporúčania tohto poradného orgánu Vlády SR totiž minister školstva rozhoduje o rozdeľovaní štátnej finančnej dotácie verejným vysokým školám. Čiže kritériá, ktoré si sama pre seba určí skupina ľudí pomenovaná Akreditačná komisia, priamo ovplyvňujú rozdeľovanie časti štátneho rozpočtu.
Poznámka na záver: Autor týchto riadkov bez problémov vyhovuje všetkým kritériám Akreditačnej komisie, ešte dlho nebude mať 65 rokov a so svojou dvadsaťročnou prácou na univerzite je dlhodobo spokojný.
