Stratená šanca Slovenského národného múzea

Autor: Erich Mistrík | 5.1.2017 o 8:14 | Karma článku: 4,27 | Prečítané:  557x

Na bratislavskom hrade je už skoro rok expozícia o najstaršej kultúre na území Slovenska. Vidíme tam poklady z minulosti – ale na výstave sa nudíme.

Nájdeme tam cenné artefakty alebo ich kópie z najstaršej histórie slovenského územia – tzv. Moraviansku Venušu, rímsku sošku Merkúra z Ivanky pri Dunaji, keltské mince, celé zachované meče z doby bronzovej, faksimile najstaršieho zachovaného textu Proglasu, kópie zlatých plakiet z Bojnej, keramiku, prilby, spony, šperky a mnoho ďalších.

Výstava kultúry praveku a staroveku ukazuje, že na tomto území prekvitala kultúra tisícročia pred naším letopočtu a celé stáročia sa kontinuálne rozvíjala. Chodíme okolo artefaktov s úžasom, náš obdiv si zaslúžia všetky.

Mnoho sa ich zmestilo do veľkých vitrín, kde na ne hľadíme.

Ale práveže na ne iba hľadíme... Výstava je ukážkou, ako sa to nemá robiť, je konzervatívnou prezentáciou kultúrneho bohatstva spôsobom – toto tu vzniklo. Na tejto výstave je kultúrne bohatstvo – mŕtve. Za vecami necítiť ľudí, a tieto veci nemajú žiadny vzťah k súčasníkom.

Nežijú. Nevidíme, ako vznikali, ako sa držali v ruke, ako chladia, ako voňajú... Nemôžeme experimentovať s hmotou, nemôžeme si vyrobiť nič podobné... Nemôžeme na výstave vyhľadávať podľa svojej chuti, nemôžeme sami nachádzať súvislosti, lebo nám výstava žiadne neponúka, okrem suchej časovej následnosti a krátkych, málo hovoriacich textov... Ani nás neprovokuje, aby sme samostatne hľadali, všetko je zakonzervované, uzavreté, definitívne. Výstava sugeruje, že už nemožno nič zmeniť, že nemožno mať samostatný pohľad na históriu.

Na výstave je jeden pokus o interaktívnosť – zásuvky, v ktorých nájdeme kópie niekoľkých artefaktov, a tých sa môžeme dotknúť. Nie chytiť do ruky, len dotknúť sa, lebo musia byť pripevnené, aby ich nikto neukradol. – A to je celá interaktívnosť výstavy. Vlastne len nepodarený pokus o ňu.

V prvej miestnosti čítame dlhý zoznam dôležitých dátumov – ale sú len v prvej miestnosti. Ďalej ich nenájdeme a farebné štvorce, ktoré ich majú prepájať s predmetmi v ďalších dvoch miestnostiach, si vôbec nezapamätáme. Ak si chceme overiť súvislosť, musíme sa vrátiť na začiatok výstavy.

Pri vstupe nás privíta videoprojekcia. Jediná na celej výstave, ale tiež akademická, suchá, nezaujímavá. Sú v nej pekné obrázky a zábery, ku ktorým ide akademický text typu: Vtedy prišli na naše územie tieto kmene, potom tamtie kmene, títo bojovali s tamtými... Neživé, strnulé video zaujme len toho, kto sa mimoriadne zaujíma o históriu. - Asi preto je umiestnené tak, že si ho vlastne všimneme až pri odchode...

Táto výstava nezaujme väčšinu ľudí, ktorí o histórii nevedia nič alebo iba niečo tušia. Nezaujme náhodných návštevníkov. Nepriláka ich k hlbšiemu záujmu o našu históriu. Históriu a kultúru minulosti totiž ukazuje ako mŕtvy svet, ako zber odpadkov, ktoré majú – nevieme kvôli čomu – nejakú cenu. Nemáme z nich radosť, len pri nich skonštatujeme: Tí ľudia boli šikovní... A ideme preč bez hlbšieho zážitku.

Dokonca ani netušíme, aké bohatstvo sme práve videli. Jedným z najcennejších exponátov (i keby bolo vystavené len jeho faksimile) je tzv. Moravianska Venuša vyrobená asi pred 25 000 rokmi z mamutieho kla. Podobných sošiek je na svete iba niekoľko desiatok a táto jediná je z nášho územia. Absolútna vzácnosť, ktorá musí byť na piedestáli, v samostatnej skrinke v centre miestnosti, alebo si vo väčšej vitríne aspoň zaslúži samostatné miesto a špeciálne osvietenie. Tu sa však stráca ako jeden zo stoviek exponátov.

Rovnako artefakty, ktoré sa našli v Bojnej, v jednom z najcennejších nálezísk z dôb Veľkej Moravy. Sú iba jednými z mnohých, výstava na ne zvlášť neupozorňuje.

Mimochodom: Kedysi bola tzv. Moravianska Venuša v Klenotnici hradu nainštalovaná tak, ako to má byť. Sama vo vstupnej miestnosti, jasne osvetlená. Dokonca bolo možné si na hrade kúpiť sadrovú kópiu tejto sošky. Dnes je síce hneď vedľa tejto výstavy predajňa, kde majú aspoň pohľadnice s obrazmi niektorých exponátov. Neponúkajú však obrázok tzv. Moravianskej Venuše, ale inej, tzv. Věstonickej Venuše z Čiech. A tú pohľadnicu vydalo Slovenské národné múzeum. To by sa už dalo označiť za kultúrny škandál.

Výstava na bratislavskom hrade je akoby prišla z minulosti. Neponúka nič okrem pohľadov na hromadu vecí za sklom.

Takto sa dnes už výstavy o histórii a kultúrnej histórii neinštalujú. Už desiatky rokov vznikajú tak, že v nich deti i dospelí môžu s predmetmi manipulovať (samozrejme nie s originálmi), môžu experimentovať, riešia úlohy, hrajú sa, skúšajú, tvoria, hádajú, rozmýšľajú, lúštia, kreslia, píšu..., chodia sem a tam, vracajú sa, objavujú... Tým všetkým sa predmety z minulosti stávajú súčasťou ich vlastného života. Tvoria si vlastné predstavy o minulosti, aj keď na základe podnetov od autorov výstavy. Bez toho nezískajú vzťah ku kultúrnemu bohatstvu.

V múzeách sú dnes už samozrejmosťou aj predajne, kde okrem akademických publikácií ponúkajú kópie vybraných predmetov z výstavy, a to za ceny od úplne ľudových až po exkluzívne, ďalšie hlavolamy na riešenie úloh, príručky a pomôcky pre deti... Na bratislavskom hrade si kúpime len veľa výborných akademických publikácií.

Expozícia na hrade je možno celkom pekná na pohľad, ale to je všetko, hoci aj vizuálny koncept výstavy je už zastaraný. Ale didakticky je úplne nezvládnutá. Pri takýchto výstavách musí spolupracovať tím, v ktorom je okrem architekta a historika aj scenárista, pedagóg, psychológ, ekonóm, publicista...

Slovenské národné múzeum vydalo jednoduchú a šikovnú metodickú príručku k výstave, aby tu učitelia a detskí návštevníci mohli vyvinúť nejakú aktivitu. Jedinú príručku k mnohým tisíckam rokov. Ani tá nie je prístupná. Len pre vyvolených, lebo nie sú peniaze...

Výstava, ktorá tvorí prvú časť veľkej trvalej expozície Dejiny Slovenska, je stratenou šancou, o to horšou, že má ambíciu zostať na bratislavskom hrade veľa rokov. Mohli sme na dlhý čas predstaviť dejiny tohto územia tak, aby sme k histórii prilákali deti i dospelých. V tejto podobe ich však skôr odstrašíme, lebo dejiny im ukazujeme presne tak, ako sa to nemá – ako súbor mŕtvych vecí a dátumov. Nadlho si uzatvárame cestu k modernej prezentácii našej minulosti.

Ťažko získame vzťah k vlastnej minulosti, ani neukážeme návštevníkom, že za niečo stála, ak ju prezentujeme ako mŕtvu.

Už sa pripravuje pokračovanie – stredovek. Bude taký istý?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trump chce meniť Ameriku, odkláňa sa aj od vlastnej strany

Populista a izolacionista. Donald Trump ukázal, že je rovnaký ako počas kampane.

ŽENA

Sociologička: Konzervatívnosť Slovenska je skôr mýtus

Tradičná forma rodiny pretrváva, no dospievame k rozmanitosti.

BRATISLAVA

Kompostér musí byť v každom dome

Ľudia musia po novom povinne separovať bioodpad.


Už ste čítali?