Ďalší pseudoproblém nášho školstva

Autor: Erich Mistrík | 28.4.2016 o 20:14 | Karma článku: 6,69 | Prečítané:  1753x

V našom školstve sme vstúpili do ďalšej zbytočnej diskusie. Problém jednej knihy v školskom programe vôbec nie je problémom, ktorému by sme mali venovať väčšiu pozornosť.

Oproti iným diskusiám je síce v tomto prípade nepatrný náznak, že by sme mohli diskutovať o zásadnejších otázkach – v pozadí vyhlásenia katolíckych škôl je uvažovanie o hodnotách, ku ktorým by malo naše školstvo vychovávať. To je však všetko. Škoda, že sa vyhlásenie tak veľmi zameralo na knihu a nenadhodilo radšej zásadnú hodnotovú diskusiu. (Autor tohto blogu si uvedomuje, že aj on prispel do rozvírenia tejto zbytočnej diskusie na stránkach blog.sme.sk.)

Hodnoty, ktoré škola žiakom sprostredkuje, nestoja na jednej knihe, dokonca ani na jednom predmete.

Deti, žiaci a študenti totiž v istom veku vnímajú školu ako prekážku v ich každodennom živote, ktorú musia zdolať. Škola ich nemôže ovplyvniť tak, ako si to predstavujú učitelia, čo platí najmä pre tie deti, ktoré zápasia s pubertou a adolescenciou. – Mládež proste školu často neberie vážne a mnoho detí v puberte ju nevníma ako niečo, čím by sa mali riadiť.

Pritom prakticky akákoľvek kniha sa dá v škole využiť, ak s ňou učiteľ pracuje podľa možností svojich žiakov. Akýkoľvek problém sa dá v triede rozvinúť, ak je naň učiteľ pripravený, ak pozná svojich žiakov, ak je schopný riadiť diskusiu a reakcie žiakov, ak je schopný viesť ich k rozumnej reflexii – a je jedno, či sú to interrupcie, členstvo SR v NATO alebo závislosť od počítačových hier.

Je to problém autority školy, autority učiteľa, profesionality učiteľa, problém spolupráce rodičov so školou a naopak.

Je to teda aj problém prípravy učiteľov na učiteľských fakultách, ako aj problém vhodných učebných materiálov a učebníc.

Pôsobenie školy sa neodvíja od detailov, ako je jedna kniha, ale od základnej konštrukcie vzdelávacieho programu. Dôležité je, či je program rigorózne stanovený, alebo dáva učiteľom voľnosť, či a ako predpisuje obsah vyučovania alebo výkony žiakov, aká je spolupráca humanitných a prírodovedných oblastí, či ako základnú látku vyučovania presadzuje vedné oblasti a disciplíny alebo životné problémy – až na druhom mieste je dôležité, či vo vzdelávacom programe sa uvádza určitý pojem, určitý prírodný zákon alebo nejaké umelecké dielo.

V tejto krajine sme celé štvrťstoročie od pádu komunizmu poriadne nediskutovali o princípoch, z ktorých by mali vychádzať naše vzdelávacie programy. Ani jediná hlbšia reforma obsahu vzdelávania, ktorá prebehla, si na to nedopriala čas.

Minimálne sme diskutovali o zmysle školy, o hodnotách, ktoré chce (má?) sprostredkovať. Prakticky vôbec neprebehla odborná ani verejná diskusia o štruktúre a nadväznosti rôznych typov škôl. Vznikli zásadné koncepcie (Konštantín, Milénium a pod.), ale neboli dotiahnuté do opatrení na realizáciu. Neboli ani výsledkom celospoločenskej diskusie, a už vôbec nie výsledkom dohody politických strán, takže pretrvali jedno-dve volebné obdobia.

Namiesto toho sme diskutovali o nástenke v triede (preambula ústavy), o jóge, o susedovi Žubajíkovi, o Pišťanekovi, o počtoch hodín pre jednotlivé predmety, o predmetoch na maturite, o tom, koľko vodoinštalatérov nám treba a o ďalších nepodstatných detailoch.

Počas týchto pseudodiskusií unikli z nášho zorného uhla tisíce deti z najmenej podnetného prostredia, ktoré posielame do špeciálnych škôl a ich život odpíšeme hneď na začiatku. Medzitým sa nám rozpadla variabilnosť stredného školstva, kde väčšina detí ide na gymnáziá. Unikol nám zmysel vysokých škôl, ktoré sa trápia s počítaním „karentov“ a indexov citovanosti a z ktorých študenti utekajú na české školy.

Len občas si všimneme, že riaditelia škôl a ich zriaďovatelia zápasia so zásadnými finančnými problémami, ale zapĺňajú svoje sklady interaktívnymi tabuľami, lebo európske fondy umožňujú masovo nakupovať techniku; alebo skladujú nepoužiteľné učebnice, lebo ministerstvo dotuje vždy len jednu na jeden predmet.

Namiesto zásadného riešenia spôsobov financovania nášho školstva sa unavujeme večnou diskusiou o percentách v učiteľských platoch (4%-7%-10%-20% - čo veľa a čo je málo?), hoci problém nie je v platoch, ale v kvalite učiteľov, a tú peniaze neprinesú. A keď učitelia konečne silnejšie zatrasú spoločnosťou, tak sa politici opäť bavia len o peniazoch, namiesto toho, aby začali koncepčne uvažovať o zmysle slovenského školstva.

Preto je úplne jedno, o čom bola výzva Združenia katolíckych škôl. Výzva aj následná diskusia sa zaoberá jedným z milióna detailov nášho školstva, ale pritom sa nám školstvo rozpadá ako celok. Mrháme energiou na drobnosti, takže nám jej nezostáva na komplexný pohľad, a už vôbec nie na tvorbu systematických návrhov na riešenie celého systému školstva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?