Možno sa na vzostupe extrémistických nálad na Slovensku podpísalo aj naše zanedbané školstvo, hoci neviem o výskumoch, ktoré by to dokazovali. Škola však predsa len má nejaké nástroje, ako vychovávať proti extrémistickým náladám.
Ako sa asi bude napĺňať toto predsavzatie nastupujúcej vlády?
Dá sa predpokladať, že tak, ako sa podobné veci riešili v nedávnej minulosti: Mali sme vstúpiť do Európskej únie – učitelia občianskej výchovy dostali objednávku, učiť o EÚ. Mali sme vstúpiť do NATO – objednávka, že treba učiť o NATO. Rok multikultúrneho dialógu? – Učte o iných kultúrach, občiankári. Dekáda výchovy k ľudským právam? – Dajte to občiankárom.
Boli to jednorazové kampane, ktoré síce mohli žiakov informovať o organizácii, o problematike, o procesoch, ale efektívnosť zlyhávala na nepripravenom obsahu, na neexistujúcich učebných materiáloch, na nepripravených učiteľoch, na kampaňovitosti (teda na skorom odchode témy z centra záujmu).
Ak dostanú občiankári ďalšiu kampaň, na ktorú sa navyše po dvoch rokoch zabudne (možno „nebude Kotleba robiť problémy...“ alebo príde iná téma do kampane), ich pôsobenie nebude mať žiadny efekt.
Možno sa nový minister školstva rozhodne zvýšiť počet hodín občianskej výchovy alebo dejepisu.
To by bolo najhoršie z možných riešení. Zdvihnú sa protesty učiteľov iných predmetov, lebo zvýšiť počet jedného predmetu možno len na úkor iného. Aj keby bolo viac hodín, čo to pomôže, ak neexistujú učebné materiály a ak sa učitelia nevedia k téme postaviť.
Kým sa nezmenia metódy vyučovania, kým sa radikálne nezmení štátny vzdelávací program z vyučovanie vied na vyučovanie problémov, kým sa nezmení autoritatívne fungovanie školy, kým sa nezmení atmosféra v triede a mnoho iných vecí, dovtedy bude neefektívne akékoľvek vyučovanie a výchova proti extrémizmu.
K extrémistickým postojom totiž nevedie len nevhodná občianska výchova, hoci jej nedostatky otvárajú priestor aj extrémizmu. Vedie k nim celé fungovanie školy. Totalitne sa správajúci učiteľ môže rozprávať o demokracii koľko chce, nikoho nepresvedčí. Riaditeľ, ktorý je malým bohom, nepresvedčí žiakov, že si majú vážiť autoritu a zároveň demokraticky diskutovať. Nemenné programy vyučovania, ktoré neodrážajú túžby a postoje žiakov, ktoré nemajú nič spoločné so životom žiakov, neukážu žiakom, že môžu vstupovať do riešenia problémov spoločnosti.
Ale hlavne – ak sa nezmení veľa vecí vo svete okolo školy, ani najlepšia občianska výchova nepomôže. Ak sa nebude v celej spoločnosti systematicky pracovať so xenofóbiou, s toleranciou, ak sa všetky riadiace vrstvy nebudú snažiť zmeniť o zmenu spoločnosti na otvorenú, kriticky mysliacu spoločnosť spokojných občanov, dovtedy sa extrémistické postoje nestratia.
Výchova k demokratickému občianstvu výrazne pomohla v povojnovom západnom Nemecku. Ale tam to bola systematická, cieľavedomá a dlhodobá práca so všetkými vrstvami spoločnosti. Vznikali spolkové centrály a ďalšie inštitúcie pre občiansku výchovu, dávali sa na ňu obrovské peniaze i know how z iných západných krajín, spájala sa s ňou denacifikácia spoločnosti, ekonomický a sociálny rozvoj zanedbaných regiónov, podpora občianskej spoločnosti a mnoho ďalších aktivít a procesov.
Bude fajn, ak si v našom chudorľavom školstve všimneme, že sa treba starať aj o vedomie žiakov a nie len o počty tabletov či interaktívnych tabúľ. Jedna veta o občianskej výchove v prioritách novej vlády však nedáva veľa nádeje v zmenu.
Skôr je možné, že si o tri-štyri roky niekto povie: Veď sme toľko peňazí dali do občianskej výchovy a nepomohlo to – treba ju zrušiť. Hviezdna hodina občianskej výchovy sa pri našom spôsobe riadenia školstva ľahko môže stať jej poslednou hodinou.