Štrajk vysokých škôl by v podstate nemusel v tomto štáte nikto zaregistrovať: Každý štrajk má zmysel len vtedy, ak niekomu škodí. Ak sa na vysokej škole neučí, tak to vlastne nikomu zásadne neuškodí – študenti sú dospelí ľudia, rodičia nemusia kvôli nim zostávať doma a čo v škole vynechajú, to si bez problémov samostatne doštudujú.
Mnoho vysokoškolských študentov sa dokonca poteší, keď odpadne hodina. Do skúškového obdobia, ktoré vypukne v máji, sa určite všetko upraví a školy budú normálne skúšať, takže vlastne študenti semester pokojne dokončia.
Vysokoškolský štrajk zrejme reálne nepomôže ani učiteľom základných a stredných škôl. Podporuje síce ich požiadavky, ale nemá silu vydierania, akú by štrajk mal mať. Predpokladám, že si z neho vláda ani iní politici nerobia ťažkú hlavu.
Potom načo je taký štrajk?
Možno je to zúfalý výkrik do tmy, ktorý nikto z politikov nepočúva. Možno je to symbolické gesto, ktoré v tejto skorumpovanej republike v podstate nezaujíma nikoho okrem autorov toho gesta a ich spriaznených duší.
Ale čo ak je všetko inak?
Ono to vlastne na vysokých školách ani nie je pravý štrajk, ale súbor akcií, ktoré majú odlišný zmysel. Tak isto štrajk základných a stredných škôl bol len obmedzeným štrajkom, lebo nemal tú údernú silu, akú by mal, keby sa základné školy zdvihli jednotne (veď vtedy by sa za tri týždne asi zrútila ekonomika). Ani požiadavky učiteľov neboli veľmi úderné, hoci boli jasne formulované.
V tomto učiteľskom pohybe je možno dôležité niečo iné.
Učitelia (vrátane vysokoškolských) sa nepostavili iba za svoje platy. Tie sú veľmi dôležité, a pre mnohých učiteľov je to zásadná existenčná otázka, ale o ne ide v týchto trochu zúfalých krokoch najmenej.
Ide o viac, ako len o peniaze. Ide o hodnoty tohto štátu.
Tento štát – to znamená jeho obyvatelia aj politické elity – sa pred mnohým rokmi intenzívne hlásili, že chcú patriť do západnej spoločnosti. Heslo z r. 1989 „Späť do Európy“ znamenalo túžbu vymaniť sa zo sovietskeho (a ruského) totalitného vplyvu, vystúpiť z vlaku chaosu a nastúpiť do vlaku štátov, ktoré fungujú. Teda splynúť so spoločenstvom, ktoré sa vytváralo na západ, sever a juh od nás.
Mnohí si to predstavovali ako obchody plné krásneho spotrebného tovaru, iní ako možnosť cestovať, alebo ako prístup k informáciám, pre ďalších to mala byť možnosť slobodne si voliť svojich predstaviteľov a pod.
Pri ceste za týmito pôžitkami sme zabudli, že západné spoločenstvo je aj spoločenstvom určitých hodnôt. To spoločenstvo, do ktorého sme túžili sa dostať, a po strastiplnej ceste sme sa aj dostali, vyznáva hodnoty, ktoré nás viedli. Sme členmi toho spoločenstva, teda by to mohli byť aj naše hodnoty.
Dnes sme však na ne tak trochu zabudli. Zabudli mnohí politici a zabúda pomaly celé Slovensko. Ako sa však vo svetovom chaose ukazuje, sú tieto hodnoty životne dôležité pre pokojný život.
To „západné“ spoločenstvo vyznáva hodnotu slobody jednotlivca, ktorý si sám, autonómne volí cesty svojho života. Vyznáva hodnotu rovnosti všetkých pred zákonom a právom a spoločný rešpekt voči právu. Vyznáva hodnoty poznania a vedy, ktoré ukazujú človeku, ako svet funguje. Oceňuje vzdelanie ako cestu k spravodlivejšej spoločnosti.
Toto spoločenstvo vysoko hodnotí spolupatričnosť a pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Vysoko hodnotí toleranciu, empatiu a otvorenosť voči novým ideám.
Západné spoločenstvo nevyznáva korupciu ako riešenie problémov. Neriadi sa slepou vierou ani dogmatickou vieroukou, ale založilo svoju existenciu na poznaní, na kritickom myslení a na osvietenom vnímaní sveta. Západné spoločenstvo odmieta etnickú nenávisť a bráni menšiny pred diktátom väčšiny, lebo si váži hodnotu každého človeka. Bráni sa pred autokratickou mocou (nech sa o ňu mnohí politici už snažia, ako sa dá), miesto toho uprednostňuje spoločnosť slobodných a zodpovedných občanov.
Uprednostňuje voľný pohyb ľudí, aby si mohli bez problémov vymieňať informácie, skúsenosti, poznanie, aj tie tovary a peniaze. To všetko v mene slobody a spolupráce.
Slovenskí učitelia si vážia vzdelanie a vedia, že bez neho sa tieto hodnoty západného spoločenstva rozsypú. Bez vzdelania sa človek stáva manipulovateľným, nesamostatným. Vzdelanie oslobodzuje a podporuje spolupatričnosť.
Preto keď sa učitelia ozývajú, nehovoria len o svojich platoch. Ak kričia o rozpadávajúcom sa školstve, nehovoria len o škole.
Ozýva sa tu túžba po slobode, túžba po spravodlivo riadenej spoločnosti, túžba po vzdelanej, otvorenej a napredujúcej spoločnosti. Ozýva sa volanie, že naša spoločnosť patrí tam, kde platia tieto hodnoty. Je to zúfalé varovanie, aby nás nefungujúce školstvo nestiahlo do sveta chaosu, bezprávia, korupcie, manipulácie a chudoby, do sveta, kde štáty nefungujú.
Znova počujem heslo Späť do Európy. Na to heslo by mali počúvať politici z celého spektra.
Ak niekto podporuje vystúpenia učiteľov, zrejme vyjadruje úctu k hodnotám slobodnej spoločnosti. Ak ich vystúpenia niekto znevažuje, asi vyznáva iné hodnoty – ale tie platia inde a všetci vieme, kde.
Asi preto sa pridali aj vysoké školy. Keď ich štrajk nevidno, nech ich je aspoň počuť.
Doplnok o pár hodín:
Dvaja diskutujúci ma upozornili, že som prestrelil s tvrdením, že si študent samostatne naštuduje, keď vypadol pedagóg. Použil som to ako skratku, aby vyznela hlavná myšlienka článku. Bolo to skutočne prehnané vyjadrenie, pedagóga nič nezastúpi ani na vysokej škole, o tom som samozrejme presvedčený.
Stojím si však za tým, že na vysokej škole je krátkodobá neúčasť pedagóga menším problémom ako na základnej a strednej škole, pretože študenti sú schopní pracovať samostatne. (Samozrejme, závisí od konkrétneho predmetu.) Preto ak vypadnú vysokoškolskí pedagógovia, nie je to také akútne ohrozenie pre spoločnosť, ako keď vypadnú učitelia na základnej škole.
