Môže sa Slovensko poučiť z výskumu Pluta?

Autor: Erich Mistrík | 17.7.2015 o 8:59 | Karma článku: 6,22 | Prečítané:  599x

Sonda amerického NASA posiela množstvo vedeckých dát a fotografií od trpasličej planéty na konci slnečnej sústavy. Aj Slovensko sa môže z tohto úspechu poučiť.

Možnosti Slovenska sú samozrejme úplne iné ako možnosti USA.

USA je veľká krajina, je schopná sústrediť obrovské finančné zdroje oveľa ľahšie ako malá krajina podobná Slovensku. Ale veľké je aj Rusko, aj Čína, aj Brazília, aj India, a predsa ich vesmírny výskum nemôže konkurovať americkému, takže peniaze samotné im asi k úspechu nepomohli.

Pomohol k  úspechu fakt, že USA sú demokratickou krajinou? Zatiaľ síce žiadny autokratický režim nič podobné neurobil, ale to vôbec nedokazuje, že by demokracia mala byť príčinou úspechu vesmírneho výskumu. Veď špičkové vedecké výsledky sa dosahovali aj v stredovekom islamskom svete, kde o demokracii nemožno hovoriť.

Okrem toho, demokratickou krajinou je aj Slovensko a máme len zárodky vesmírneho výskumu.

Možno je vesmírny výskum iba doplnkom vojenského priemyslu, a USA to dokázali preto, lebo venujú oveľa väčšie prostriedky na vojenský priemysel. Možno je to tak, ale to isté určite robí aj Rusko, aj Čína.

Z tohto porovnávania však vypadáva Slovensko úplne.

Dokázali to USA preto, lebo ich vedci sú schopní spolupracovať v prospech celku? Veda kdekoľvek na svete však funguje práve kvôli podobnej spolupráci, nielen v USA. Aj u nás.

Možno Spojeným štátom pomohol fakt, že na svojich univerzitách rozvíjajú špičkovú vedu. Podľa rôznych serióznych aj pochybných rebríčkov americké univerzity skutočne patria k najlepším svetovým univerzitám vo všetkých ukazovateľoch. Avšak v týchto rebríčkoch bývajú aj napr. univerzity z Veľkej Británie, aj z Nemecka, ale špičkový vesmírny výskum je len v USA.

Nechcem na tomto mieste uvažovať o príčinách všetkého, beriem to ako fakty. Úspech NASA zrejme bude výsledkom kombinácie všetkých týchto i ďalších faktorov.

Z toho sa na Slovensku veľmi nepoučíme, a už rozhodne nemôžeme konkurovať. Ale z jednej veci sa môžeme poučiť: Zo spôsobu, akým USA vstúpili a vstupujú do vesmírneho výskumu.

Svoj vesmírny program rozvíjali po druhej svetovej vojne, rovnako ako Sovietsky zväz. Ten ich v r. 1957 a neskôr predbehol, čo vyvolalo v USA veľkú žiarlivosť, zlosť, hanbu. Ukázalo sa, že Sovietsky zväz bol nielen schopný veľkých vedeckých a technických výkonov, ale že USA (ktoré chceli a chcú byť vždy a vo všetkom prvé, najlepšie, najväčšie, najsilnejšie...) boli zrazu druhé...

Aká bola reakcia USA? Hľadali príčiny a urobili tri veľmi dôležité veci.

Pozreli sa na svoje školstvo, aby zistili, prečo zaostali – a zreformovali ho.

Venovali väčšie prostriedky do vedy a technologického rozvoja.

Tretia dôležitá vec – postavili si víziu, kam sa chceli dostať.

Keď prezident John Fitzgerald Kennedy v r. 1961 vyhlásil, že USA dostanú do konca desaťročia človeka na Mesiac, mnohí to vnímali ako nerealistický sen, dokonca ako bláznovstvo

Nie je na tomto mieste podstatné, či to bol v tom čase pre ľudstvo najdôležitejší cieľ rozvoja vedy a techniky. Dôležité bolo, že to bol veľký cieľ. Cieľ, pre ktorý sa dokázali ľudia nadchnúť. Cieľ, ktorý mal krajinu znova spraviť veľkou, lebo jej ľudia mali dosiahnuť niečo veľké. Cieľ, ktorý ich viedol. Cieľ, ktorý dokázali nasledovať politici, ekonómovia, vedci, a povedzme aj – médiá. New horizons je tiež výsledkom jednej nekončiacej sa vízie Spojených štátov.

Tu vidím možné poučenie, ktoré sonda New horizons ponúka Slovensku.

Aké vízie má Slovenská republika?

Posledné dve vízie, ktoré Slovensko malo, bol „návrat do Európy“ a spravovanie si vecí vlastnými silami. Napĺňali sa postupne – vznikom Slovenskej republiky, potom vstupom do EÚ, neskôr do schengenského systému, do OECD, zavedením eura.

Odvtedy Slovenská republika víziu nemá. Po vstupe do EÚ v r. 2004 sme na vízie úplne rezignovali, aj to prijímanie eura bolo už dosť vlažné.

Každá slovenská vláda síce prichádza s nejakým programom, tie sa však príliš orientujú na každodenné politické opatrenia (samozrejme, nevyhnutné). Náznaky vízií vo vládnych programoch sú príliš abstraktné (napr. „vybudujeme vedomostnú spoločnosť“, alebo „budeme podporovať automobilový priemysel“). Ak sú konkrétne, tak ich vlády v skutočnosti neberú vážne a nechápu ich ako svoj veľký cieľ (porov. diaľnica Bratislava – Košice, ktorá mala byť zaručene postavená už mnoho rokov).

Slovensko sa od vstupu do EÚ potáca v každodennosti. Nevie, kam smeruje, lebo náš posledný veľký cieľ – patriť k demokratickému západnému svetu – sa naplnil. Od toho momentu sme neboli schopní stanoviť si ďalší veľký cieľ.

A bolo by ich naporúdzi veľa. Napr. stať sa krajinou, ktorá je priateľská k menšinám a k cudzincom a nikoho nevylučuje kvôli jeho chudobe či pôvodu. Alebo stať sa krajinou, ktorá má zdravých občanov. Alebo stať sa krajinou, ktorá pomáha slabším krajinám vo svete. Alebo sa stať turistickým rajom. Alebo stať sa krajinou s kvalitnou cestnou sieťou. Alebo stať sa krajinou, ktorá vo svete plnohodnotne reprezentuje západné demokratické hodnoty.

Naše ciele sú raz také, raz iné, neustále sa menia, hlavne, aby sa každá vláda odlíšila od predchodcov. Každá si stavia malé ciele, určite nie viac ako na 4 roky. Nemyslí sa na rast krajiny, ale na pretrvanie vo funkciách.

Nepamätám si vládu od nášho vstupu do EÚ, ktorá by predstúpila pred občanov s veľkou víziou. Nepamätám si premiéra, ktorý by chcel niečo veľké vybudovať a cieľavedome by k tomu smeroval.

Jednou víziou sa mohli stať tie štadióny, čo mali po celej krajine podporovať športovanie mládeže, prípadne tie „národné štadióny“, ktoré asi mali podporovať národnú hrdosť. Mnohé z týchto zámerov sú stále len prázdnymi rečami, a dokonca to celé zaváňa skôr niečím nekalým, a nie víziou.

Pritom mnohí panovníci, prezidenti aj premiéri vo svete, v minulosti aj dnes, mali veľké ciele, ktoré napĺňali – vybudovať veľkú univerzitu, vybudovať nové hlavné mesto, odstrihnúť sa od vonkajšej závislosti, znovuvybudovať zničenú krajinu... Nie všetky ciele boli legitímne, mnohé z nich boli nezmyselné. Ale vedeli, kam smerujú.

Naši premiéri však nemajú žiadne veľké ciele. Ani politické strany nie sú schopné predostrieť hodnoty, za ktorými by občania išli. Pred voľbami sľubujú síce občanom všetko možné, ale tie sľuby možno skôr nazvať drobnými úplatkami, nie cieľmi pre rozvoj republiky.

Krajina nemá hodnoty, za ktorými by išla. Nemá veľké ciele, ktoré by ľudí zjednotili a nadchli.

Ak by USA nešli k Plutu, mohli mať oveľa viac prostriedkov napr. pre riešenie problémov Hispáncov v južných štátoch. Neviem, čo by bolo lepšie. Je však jasné, že vydať sa k Plutu, to znamená mať víziu, mať pred očami veľkú hodnotu, ktorú nasledujem. Vydať sa k Plutu robí človek preto, aby prekonal hranice doterajšieho poznania. To je hodnota hodná nasledovania.

Myslím, že také plynie poučenie z misie New horizons aj pre malú krajinu, akou je Slovensko.

 

Mimochodom, celý výlet k Plutu bol asi o 10% menej lacnejší ako slovenský mýtny tender. Takže v peniazoch asi problém skutočne nebude.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?