Kto by mal financovať vysoké školy?

Autor: Erich Mistrík | 2.4.2014 o 10:05 | Karma článku: 11,33 | Prečítané:  2834x

Vysoké školy dostali opäť menej peňazí od štátu. Za tie roky znižovania štátnych dotácií by už vlastne ani nemali existovať. Každý rok protesty, každý rok vysvetľovanie od ministerstva, každý rok hľadanie ťažkých východísk. Kto tu má pravdu? Kto vlastne chce (a mal by) financovať vysoké školstvo na Slovensku?

Keď som asi pred 15 rokmi cestoval s jedným vysokopostaveným úradníkom ministerstva školstva na služobnú cestu, práve sa pripravovala zásadná zmena v riadení vysokých škôl. Zo štátnych boli vo vtedajšom zákone prekvalifikované na verejné.

Vypočul som si od neho veľmi jednoduchý dôvod tejto zmeny: Ak je škola štátna, štát ju musí plne finančne zabezpečiť. Ak je verejná, štát jej poskytne len istú dotáciu na jej činnosť, zvyšok si musí zohnať sama. Cieľ bol jasný a jasne pomenovaný. Potrebujeme vysoké školy odpojiť od štátneho rozpočtu, nech si samé hľadajú financie.

Celkom logické riešenie, veď mnohé univerzity v zahraničí takto existujú. Najčastejšie sa spomínajú americké súkromné univerzity (dodajme - veľké, kvalitné a bohaté).

Neberme chvíľu do úvahy, že na Slovensku niet toľko bohatých a osvietených sponzorov, ktorí by namiesto súťaží speváckych talentov sponzorovali vysoké školy. Skúsme hľadať, aké zdroje existujú.

Štát poskytuje v základnej dotácii stále menej, ale tá dodnes pokrýva väčšinu výdavkov vysokých škôl (v rôznej miere, cca 60-90%). Školy môžu využívať, aj využívajú ďalšie možnosti:

Rôzne grantové schémy dotované štátom. Tých je však tak málo a ponúkajú tak málo peňazí, že často škole nepokryjú ani výdavky na papier, prípadne na základné laboratórne nástroje.

Medzinárodné granty, hlavne z Európskej únie, ale aj z OECD, NATO, V4 a pod. Bývajú často finančne veľmi zaujímavé. Problém je v tom, že ich je málo. Ak by sa mali školy orientovať hlavne na tieto zdroje, polovica škôl sa okamžite zavrie. (Nechcem na tomto mieste hodnotiť, či by to bolo vhodné alebo nie, to je iný problém.)

Vlastná podnikateľská činnosť škôl. Zákony tohto štátu ju dlho nedovoľovali, aj teraz je možná len v obmedzenej miere. Táto možnosť však platí iba pre tie školy, ktoré sa môžu napojiť na veľkopriemysel, prípadne na tie zložky hospodárstva, kde sa narába s veľkými peniazmi. Spoločenské odbory, učiteľské odbory a im podobné nemajú šancu.

Spoločné inštitúcie s veľkopriemyslom - výsledok je podobný ako v predošlom odseku. Spoločné aktivity s obcami - také niečo možno spomenúť už len ako dobrý vtip.

Brať poplatky od študentov? Školy si vyskúšali viacero legálnych, pololegálnych až ilegálnych spôsobov, vždy to však boli iba doplnky pre bežnú prevádzku.

Na tomto mieste nechcem plakať nad nedostatkom peňazí, tých nikdy nebude dosť. Nechcem ani plakať nad neschopnosťou škôl zohnať peniaze inými cestami. Len rozmýšľam, ako je systém nastavený.

Štát už dávno ukázal, že nechce alebo nemôže plne financovať vysoké školy. Je to legitímne rozhodnutie. Môžeme diskutovať o tom, ako má prejaviť svoj záujem o vysoké školy, faktom je, že vo vzťahu k financiám štát stále viac cúva. V takom prípade však mal urobiť všetko preto, aby školy prežili - prinajmenšom tie kvalitné.

Mal nastaviť legislatívu, aby školy mohli aktívne vstupovať do podnikania. Lenže tie donedávna nemohli ani len prenajímať priestory vo svojich budovách. Alebo mal štát vybudovať serióznu štruktúru grantov, pri ktorých by školy súťažili o peniaze a dostala by ich tá šikovnejšia. Štátom dotované grantové schémy (VEGA, KEGA, APVV), ktoré pôvodne mali byť tou hlavnou cestou financovania vysokých škôl, sú však v podstate iba smiešnym doplnkom financovania.

Alebo mal štát tlačiť školy do kvality cestou medzinárodnej spolupráce - napríklad namiesto prebyrokratizovanej a v podstate zbytočnej akreditácie, ktorá vyčerpáva zdroje aj sily škôl, pomáhať školám uplatniť sa v medzinárodnej súťaži (napr. masívnou dotáciou výmenných pobytov a spoločných medzinárodných výskumov).

Alebo mal štát rázne povedať, že študenti si majú štúdium financovať sami, a zároveň vybudovať systém skutočne efektívnych štipendií, pôžičiek a podobných mechanizmov.

Alebo mal štát hodnotiť školy - a teda prideľovať im financie - na základe kvalitatívnych kritérií, a nie na základe počtov študentov, či dokonca na základe množstva potlačeného papiera v publikáciách, ako sa to zväčša deje dnes.

Vysoké školy sú už viac ako desať rokov odkázané na samostatné hľadanie zdrojov. Je to prirodzené, správne, perspektívne. Problém je v tom, že od štátu stále dostávajú väčšinu potrebných zdrojov, a tak je ich samostatná aktivita dosť pribrzdená. Problém je aj v tom, že reálne neexistujú väčšie zdroje príjmov, ktoré by komplexnejšie saturovali potreby vysokých škôl.

Ak teda štát nechce alebo nemôže pokrývať potreby vysokých škôl, tak nech sa toho vzdá úplne, ale zároveň nech nastaví systém tak, aby školy mali možnosť sa samostatne uživiť. Dnešný systém financovania vysokých škôl je však podľa systému „ani z voza, ani na voz" - štát dáva aj nedáva, podporuje aj nepodporuje samostatnosť. Proces sa spustil dosť dávno, ale žiadny minister školstva, žiadna vláda tento proces nedotiahli do konca.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?