Figúrky pre turistov v Bratislave

Autor: Erich Mistrík | 6.8.2013 o 9:09 | (upravené 6.8.2013 o 12:42) Karma článku: 13,81 | Prečítané:  10545x

Turistov, ktorí navštívia Bratislavu, často veľmi zaujímajú figúrky Čumila, Schöne Náciho, či napoleonského vojaka - viac ako Hrad, Dóm či Stará radnica. Niekto týmto sochám hovorí gýče, iný sa rozčuľuje, prečo sprievodcovia neukazujú väčšie umelecké hodnoty. Je dobre, ak pútajú taký záujem?

Sedel som v kaviarni v Starom Meste a mal som priamy výhľad na sochu Schöne Náciho. Ten nešťastník je síce postavený tak, že hľadí a máva klobúkom do značne zanedbaného kúta ulice, ale predsa len priťahuje pozornosť.

Každá skupina turistov, ktorá okolo prešla počas môjho viac ako hodinového pozorovania, sa zastavila pri soche. Každá. Vo všetkých prípadoch sprievodca vysvetľoval, o čo ide a množstvo ľudí sa pri soche fotografovalo.

Niektorí sa chytili klobúka a zdvihli sa, aby im jeho klobúk sadol na hlavu. Iní položili svoj klobúk Nácimu na hlavu, ďalší napodobňovali jeho gestá, postoj, robili grimasy, tvárili sa vážne aj ironicky, objímali ho, dokonca sa pokúšali pobozkať ho. Odhadujem, že za ten čas odišlo do sveta okolo sto fotografií s naším Schöne Nácim. Do celého sveta.

Mnohí z nich sa o chvíľu zastavili pri Čumilovi a pribudli ďalšie fotografie. Donedávna by si všimli aj Paparazziho, asi trochu nechápu Strážnika, a snáď im onedlho ukážeme aj napoleonského vojaka, ktorý teraz odpočíva kdesi v sochárskom servise.

Rozmýšľal som, čo si títo turisti zapamätajú z nášho hlavného mesta. Možno Hrad - ak naň počas svojej návštevy vystúpili a venovali mu aspoň dve hodiny. Ak sú v meste jeden deň, tak ho videli len z diaľky a je len jednou z množstva budov v meste.

Možno si zapamätajú Starú radnicu a poklady v nej ukryté - súdnu sieň, kaplnku či portrét radného pri jej arkieri. Ale len vtedy, ak jej venovali aspoň dve hodiny času. Koľkí z nich ju videli tak, že sa unavene pred ňou na Hlavnom námestí zastavili a sprievodca im za päť minút niečo do slúchadiel porozprával? Asi väčšina z nich.

Ak sa previezli niektorým z červených vláčikov po meste, tak si možno zapamätajú Blumentálsky kostol. Ale v takom prípade videli aspoň dvadsať zaujímavých stavieb štýlom „pozrite sa vľavo, pozrite sa vpravo".

Pred niekoľkými rokmi niekto odrazil Schöne Nácimu jeho klobúk. Táto správa sa vtedy stala takmer headlinerom bratislavských (aj celoslovenských) médií. V tom čase však médiá skoro vôbec nezaregistrovali, že už asi rok chýbala náhrobku na múre bratislavskej katedrály sv. Martina celá hlava Jána Draškoviča, chorvátskeho bána, bojovníka proti Turkom. Hoci to nie je špičkové umelecké dielo, je súčasťou dôležitej slovenskej pamiatky.

Ale keď nejaké auto poškodilo Čumila, opäť sme sa to dozvedeli z celoslovenských médií ako správu prvého rangu.

Dlhé roky som sa hneval, že smiešne a možno trochu (či viac?) gýčovité figúrky pútajú oveľa väčšiu pozornosť ako umelecké poklady.

Keď však sledujem turistov, prestávam sa hnevať. Čo si odnesú z Bratislavy a z iných miest na svojej ceste?

Fotografie kostolov, hradov, zámkov, opäť kostolov, ďalších hradov a zámkov, budov, veží a vežičiek. Všetko sa im zleje do jedného celku.

Ale sochu lenivého robotníka, ktorý namiesto práce len pozoruje okolie a ešte ho aj označuje výstražná dopravná značka si určite zapamätajú. Aj keď skoro rovnaká je v Omsku.

Zapamätajú si aj sochu výstredného pána, ktorý v starej Bratislave obradne zdravil dámy. Alebo toho vojaka, ktorého omylom považujú za Napoleona.

Určite to nie sú najväčšie pamiatky Bratislavy, niektoré z nich určite ani nie sú pamiatkami - ako sa ukázalo pri Paparazzim, ktorého si majiteľ reštaurácie po jej zrušení jednoducho odniesol, hoci sa už socha stala súčasťou koloritu mesta.

Históriu ani kultúru mesta určite nevytvoria tieto populárne a tak trochu gýčovité sochy. Ale pomáhajú dotvárať šarm mesta.

Históriu totiž netvoria domy, veže, hrady. Históriu a kultúru tvoria ľudia, ktorí v týchto priestoroch žijú. Čumil síce nie je historická postava, aj ten napoleonský vojak len tak trochu, postavičky typu Schöne Náciho však turistom robia z mesta priestor obývaný konkrétnymi živými ľuďmi.

Ak sa rozhliadneme po Bratislave, tak ľudia z jej histórie tu trónia ako strnulé busty bez známok života (Bernolák na Rudnayovom námestí). Alebo ako hrdinskí bojovníci, avšak bez ľudských vlastností (Svätopluk na Hrade). Alebo ako mátohy, pri ktorých nevieme, či sa ich báť alebo si ich vážiť (Štúr s družinou na Štúrovom námestí). Alebo ako opachy, ktoré pôsobia dojmom, že na nás zahulákajú nejakú báseň (Hviezdoslav na svojom námestí).

Tieto osobnosti nie sú vo svojich pamätníkoch živými ľuďmi. Ani tá Mária Terézia by nebola, ak by sa niekde ocitla.

Pochybujem, že si turisti zapamätajú Bernolákovu sochu. Možno ešte tú Svätoplukovu, ak sú náhodou z Macedónska a zistia, že je skoro taká istá ako ich socha Alexandra Macedónskeho.

Pamätníky a sochy v Bratislave neukazujú jej históriu ako ľudský svet. Bratislava ukazuje svoju históriu ako svet mŕtvy, vznešený a strnulý. Svet, pred ktorým treba žasnúť a pokľaknúť v hlbokom údive. Žiadna iná emócia sa nepodporuje.

Ale bratislavská história je plná živých, tvorivých, mýliacich sa, váhajúcich, aj hrdinských, aj smiešnych ľudí. Panovníci či "obyčajní" ľudia, všetci mali aj bežné ľudské vlastnosti. Takýchto ľudí však v Bratislave turisti neuvidia.

História na týchto uliciach nežije.

Preto im asi v pamäti zostane skôr Schöne Náci a Čumil ako Stará radnica. Preto si pred Starou radnicou urobia jednu fotografiu z povinnosti („Aj toto sme videli. Čo to vlastne bolo? Nejaký kostol?") - ale pri Schöne Nácim šantia a vymýšľajú.

Tieto úvahy nechcú vyvolať kampaň za zapratanie Bratislavy a iných miest disneyovskými sochami. Sú len úvahou o tom, ako sa prezentuje verejný priestor tohto mesta.

 

Oprava 6. 8., 12,50

Ospravedlňujem sa za chybu v texte, na ktorú ma upozornil čitateľ: Správne má byť Schöner Náci, nie Schöne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?