Tak poďme sa konečne učiť od fínskeho školstva

Autor: Erich Mistrík | 21.3.2013 o 9:00 | Karma článku: 19,76 | Prečítané:  11036x

Obľúbená pesnička na Slovensku: Fíni dokázali v školstve veľa, celý svet ich obdivuje, PISA ukazuje výborné výsledky ich detí... Musíme sa od nich učiť! - Ale chceme to naozaj? Čo by sa stalo, keby sme sa od nich skutočne učili?

Tak sa poďme poučiť zo situácie vo fínskom školstve. Tentoraz vo fínskom vysokom školstve.

Vysoké školy vo Fínsku nemajú Akreditačnú komisiu. Fungujú a kvalitne fungujú aj bez nej. Ako je to možné?

Keď som učiteľom na fínskej univerzite rozprával o našom procese akreditácie, niektorí vôbec nechápali, o čom hovorím a niektorí sa čudovali, načo nám to je.

Vysvetľoval som, že akreditácia má zabezpečiť kvalitu vyučovania.

Spýtali sa ma, načo je potrebné externé, a ešte také zložité hodnotenie?

Potom mi vysvetlili ich vnútrouniverzitný systém zabezpečenia kvality. Vtedy som zasa nechápal ja.

Pýtal som sa, kto vlastne rozhodne, ktorý študijný program je kvalitný, ktorý nie je kvalitný, aký program otvoriť a aký zavrieť, akých učiteľov získať a s akými sa rozlúčiť, kto rozhodne o kvalite výskumu...

Jednoduchá odpoveď - náš dekan.

Čiže absolútna moc dekana?

Znova som dostal odpoveď, ktorú som musel počuť trikrát, aby som skutočne pochopil:

Dekan nemá absolútnu moc, lebo kvalitu našej práce si vyhodnocujeme sami: my, učitelia, naši študenti (všimnite si dobre - študenti), náš vedúci katedry. Dekan rozhodne až na záver, na základe všetkých týchto podkladov. Ak by rozhodol bez nich, bol by to koniec jeho dekanovania.

Ale veď ak si kolegovia majú vzájomne vyhodnocovať kvalitu svojej práce, nie sú voči sebe tolerantní? (- Moja otázka vyplývajúca zo zvyklostí na slovenských vysokých školách.) Teraz zasa Fíni nerozumeli: Prečo by sme si mali navzájom tolerovať odfláknutú prácu? Veď by sme všetci škodili sami sebe.

Takže dôvera štátu a vedenia univerzít voči učiteľom?

Samozrejme, veď úradníci ministerstva nevidia do našej práce, musia nám dôverovať. Ani dekan nevidí do detailov práce každého učiteľa.

Nielen dôvera, ale vzájomná otvorenosť učiteľov medzi sebou, otvorenosť voči iným univerzitám, otvorenosť voči študentom.

Nie je možné, aby učiteľ nezverejnil kompletný sylabus svojho predmetu. Nie je možné, aby na prednáške čítal z knihy. Nie je možné, aby študenti vopred nepoznali podmienky absolvovania predmetu. Nie je možné, aby učiteľ zmenil už raz zverejnené podmienky. Nie je možné, aby učiteľ uplatnil voči študentom absolútnu moc toho, kto udeľuje známky a kredity.

Študenti by mu podobné hriechy veľmi rýchlo spočítali.

Dokonca sa nie raz stalo, že učiteľ zmenil koncepciu predmetu, lebo študenti dali jasne najavo, že chcú z predmetu získať niečo iné, ako učiteľ plánoval.

To všetko je súčasťou hodnotenia kvality vnútri univerzity.

Takže tiež dôvera voči študentom a citlivé počúvanie názoru študentov.

Pre Slovensko nepochopiteľné? Možno áno, ale funguje to. Veď kto vie lepšie, ako dospelí ľudia študujúci na univerzite, čo chcú od školy získať?

Teda ak nechcú od nej získať len papier, čo však nie je prípad fínskych študentov. (Paradoxom je, že som videl viacero slovenských študentov študujúcich na fínskych univerzitách - ani oni nečakali od školy len papier, ale dávali jasne najavo, aké kompetencie chcú získať.)

Čiže žiadne komisie mimo vysokej školy, žiadne ministerské alebo vládne komisie, žiadne nezávislé agentúry, žiadne medzinárodné ratingy. Stačí, ak si škola sama vnútorne vyhodnotí vlastnú kvalitu.

Že môže škola sama rozhodovať o sebe len tam, kde je dostatok peňazí?

Fíni sa však rovnako ako my sťažujú, že majú na vysokých školách z roka na rok menej peňazí. A podobne ako my musia každý rok odovzdávať súpisy svojich publikácií a výsledky výskumu, na základe ktorých im ministerstvo pridelí peniaze. Podobne ako my musia neustále žiadať o výskumné granty.

Lenže ak učiteľ veľa a kvalitne učí, takže nemá čas publikovať, nikto sa na neho nehnevá. Sám si naplánuje, či bude budúci rok viac učiť, alebo sa pustí do výskumu, alebo napiše článok/knihu.

Spýtal som sa, čo sa stane, ak si naplánuje článok, ale nenapíše ho?

Opäť Fíni nechápali.

Veď ak si to naplánuje, môže istý čas menej učiť, takže napíše, čo si naplánoval. Prečo by klamal, že napíše, prečo by klamal, že urobí určitý výskum a potom sa naň vykašlal?

Veď by sme všetci škodili sami sebe - bola odpoveď.

Takže čo by sa stalo, ak by sme sa od Fínov skutočne učili?

Uplietli by sme si na seba bič:

Učitelia by si prestali tolerovať lajdáctvo.

Učitelia by sa museli na hodiny starostlivo pripravovať.

Učitelia by nemali absolútnu moc nad študentmi.

Učitelia aj vedenia škôl by starostlivo počúvali študentov - avšak nie vo formálnych anketách na záver semestra, ale v neformálnych rozhovoroch, na prednáškach, alebo vo formálnych sťažnostiach, petíciách a pod.

Škola by sama rozhodovala o tom, aký program otvorí a aký zatvorí. Sama by zvážila, či má na to dostatok peňazí, kvalifikovaných učiteľov a materiálne vybavenie. Sama by rozhodla so všetkými dôsledkami za nesprávne rozhodnutie. Zanikli by potemkinovské dediny na našich vysokých školách, lebo by ich školy samé odmietli.

Ak by sme sa skutočne učili od Fínov, mohli by sme získať neskutočnú akademickú slobodu, o akej môžu slovenské univerzity len snívať.

Ale:

Boli by sme zároveň za seba v plnej miere zodpovední.

Chcú to slovenské vysoké školy? Chcú naozaj zodpovednosť so všetkými dôsledkami a nielen „samostatnosť v rozhodovaní", aby im do toho nikto nehovoril?

Chcú naozaj fínsky model uplatniť všetci, ktorí sú za slovenské vysoké školstvo zodpovední?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?