Akú nádej majú naše vysoké školy?

Autor: Erich Mistrík | 5.3.2013 o 8:55 | Karma článku: 8,66 | Prečítané:  664x

Bezmocnosť tohto štátu voči zvláštnemu spôsobu, ako jeden politik získal titul PhD., ukazuje, že v systéme vysokých škôl u nás skutočne čosi nie je v poriadku. Nie je však možné, aby bol stav našich vysokých škôl beznádejný. Sú síce v zlom finančnom stave, pokrivkávajú vedecky aj organizačne, fungujú v zmätočných kritériách hodnotenia, neustále sa podriaďujú chaotickým legislatívnym opatreniam - ale predsa verím, že ich situácia nemôže byť taká zúfalá. Určite jestvuje niečo, na čom môžu dnes vysoké školy stavať. Čo by mohlo našim vysokým školám dávať nádej do budúcnosti?

Na ministerstvo školstva ani na vlády SR sa nemôžu spoliehať. Náhodné a nesystémové kroky všetkých slovenských vlád a všetkých slovenských ministrov školstva situáciu len komplikujú. Zatiaľ nevytvorili prostredie, ktoré by pomohlo vysokým školám dostať sa z ťažkej situácie.

Kritériá Akreditačnej komisie aj iných externých hodnotení síce dávajú pravidelnú spätnú väzbu, ale v zásade nedokážu hĺbkovo posúdiť kvalitu vysokých škôl. Prípady Politik, PhD. hovoria dokonca o bezmocnosti týchto hodnotení.

Mohol by som tak pokračovať, ale v slovenskom externom prostredí veľa nádeje nenachádzam.

Spoľahnúť sa na medzinárodnú konkurenciu vysokých škôl? Tá je však dosť pochybná. Ak sa dnes naše školy dostávajú do medzinárodných porovnaní, tak sú to hlavne izolované vedecké výkony, alebo individuálne cesty učiteľov a študentov.

Do pravidelnej a dôkladnej medzinárodnej konkurencie sme s väčšinou škôl ani nevstúpili.

Jazyková bariéra je stále taká silná, že vstup do medzinárodnej konfrontácie je veľmi váhavý. Väčšina vysokoškolských učiteľov a vedcov proste neovláda cudzie jazyky na úrovni plnohodnotnej komunikácie.

Znamená to, že nádej treba hľadať v internom prostredí vysokých škôl? Teda práve tam, kde tak často chýba motivácia?

Myslím, že práve tam.

Ťažko však uveriť na zmenu riadenú vedením vysokých škôl. Rektoráty a dekanáty sú príliš zahltené systémovým zmätkom prichádzajúcim z externého prostredia a nemajú sily (možno ani nástroje) na riadenie kvality (aj keď vstupujú do projektov „menežovania kvality riadenia").

A predsa vidím viacero ciest. Dajú sa odomknúť niekoľkými kľúčmi.

Jeden z hlavných kľúčov vidím priamo na hodine, keď sa učiteľ postaví pred študentov. Ak na hodine učiteľ tvorí spolu so študentmi, automaticky ich motivuje k samostatnému hľadaniu a k tvorbe, a podnecuje tak tvorivú atmosféru na celej škole.

Ak sa však na hodine zanedbá tvorivé myslenie, odrazí sa to na celom fungovaní školy. Ak učiteľ len prerozpráva, čo je v (starých) knihách, spustí sa lavína študentskej ľahostajnosti a hľadania ľahších ciest.

To isté sa týka skúšania študentov. Ak učiteľ na skúške zisťuje, čo si študenti zapamätali z kníh, motivuje študentov len k rozvíjaniu nižších kognitívnych funkcií. Ak je aj skúška preverením tvorivosti študenta, študenti to veľmi rýchlo zistia a začnú študovať inak.

Druhý kľúč sa týka práce v laboratóriu, nad knihami, v diskusiách o výskumných problémoch. Mnohí učitelia to urobia len tak, aby splnili požiadavky grantu. Ale mnohí to urobia tak, aby skutočne niečo vyriešili.

"Riešiť výskumný problém" je niečo úplne iné ako "robiť na grante" alebo "napísať publikáciu". Sú na školách učitelia, ktorí tomuto rozdielu nerozumejú - ale je aj dosť takých, čo veľmi dobre vedia, kedy vzniká kvalita.

Tretí kľúč sa týka „novej krvi" na katedrách. Zväčša platí, že ak do kolektívu, čo dlhšie pracuje jedným štýlom, príde niekto iný, prinesie aj nové myšlienky a nový štýl práce. Na naše vysoké školy sa mládež nehrnie, ale sem-tam vidím svieži vietor a veľkú chuť mladých asistentov fungovať inak.

Štvrtý kľúč sa týka študentov. Študenti veľmi presne rozlišujú podnetné hodiny od tých, na ktorých ich drží len prezenčná listina, a vedia to dať učiteľovi svojím spôsobom jasne najavo.

Dnes už nestačí študentom odovzdávať "veľké pravdy vedy". Študenti stále viac očakávajú, že sa hľadanie tých právd bude odohrávať pred nimi a v spolupráci s nimi.

Nádej vysokých škôl vidím práve v ich internom prostredí: V práci so študentmi, v riešení výskumných problémov, v tom, aby študenti žiadali tvorivé prostredie.

Hoci som skeptický a nečakám blízku radikálnu zmenu, predsa situácia asi nie je beznádejná. Vidím totiž, že vedenia vysokých škôl sa môžu oprieť o mnohé podobné situácie.

Nehovorím, že zásadné zmeny na vysokých školách sa musia začať u učiteľov, vedcov a študentov samotných, to by bolo zjednodušenie. Ale tam vidím najväčšiu nádej.

Ťažko sa hľadá motivácia, keď systém riadenia nášho vysokého školstva všetkých presviedča, že dôležitá nie je kvalitná práca, ale správne vykazovanie výsledkov. Napriek tomu vidím, že mnohí učitelia aj študenti túto motiváciu majú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?