Na našich vysokých školách sa asi nikdy nič nezmení

Autor: Erich Mistrík | 12.2.2013 o 10:00 | Karma článku: 16,10 | Prečítané:  10507x

Kritériá Akreditačnej komisie budú opäť prísnejšie. Odkedy AK existuje, nepamätám si, že by zjemňovala kritériá na hodnotenie vysokých škôl. Hodnotenie sa už 20 rokov sprísňuje, ale predsa akoby prevládal pocit, že sa v slovenskom vysokom školstve veľa nezmenilo. Zmení sa niekedy niečo radikálne?

Myslím, že sa nezmení.

Točíme sa totiž v bludnom kruhu.

Pri každej zmene sa sprísnia kritériá na garantov, teda na docentov a profesorov. Napriek tomu vedia vysoké školy produkovať nových a nových garantov, s pomocou ktorých zmnožujú študijné programy.

Silná loby v parlamente sa už postará, aby boli kritériá výhodné pre ňu a pre jej blízkych, a to bez ohľadu na tvrdosť alebo mäkkosť kritérií.

A tak je Akreditačná komisia zahltená stovkami žiadostí o nové a nové študijné programy. Znova a znova dôkladne preveruje žiadosti a mnohé z nich zamieta, sprísnené kritériá sa uplatňujú čoraz prísnejšie, a predsa je škôl viac a viac. Pri podrobnom pohľade však každá nová škola kritériá splnila. Kde sa potom stala chyba?

Pamätám si úvahy spred mnohých rokov o zjednocovaní študijných programov do väčších celkov - aby štúdium nebolo príliš rozdrobené a aby boli študenti pripravení komplexnejšie. Nestalo sa nič, programov sú dnes stovky (tisíce?).

O zásadných otázkach obsahu vyučovania, ako aj o nových docentoch a profesoroch rozhodujú garanti, iní docenti a profesori, teda ľudia väčšinou po päťdesiatke alebo šesťdesiatke. Vôbec nemusia byť starí a konzervatívni, ale prečo je systém nastavený tak, že sa z nich stáva uzavretá spoločnosť? Prečo sa k rozhodovaniu nedostanú mladší a s nižšími titulmi?

Roky sa sprísňujú kritériá na prideľovanie financií zo štátneho rozpočtu. Ministerstvo školstva dlhé roky vymýšľa a používa rôzne koeficienty (napr. známy KEN - pre neznalých, je to koeficient ekonomickej náročnosti štúdia). Tie by mali odzrkadľovať realitu na školách, ale sú výsledkom zložitých matematických prepočtov, asi sa v nich zrejme vyzná len ich tvorca.

Ako je možné, že na koeficienty sa hnevajú tak tí, čo majú koeficient napr. 2,5, ako aj tí, čo ho majú napr. 0,9? Ako je možné, že školy môžu rozdelenie peňazí vo vnútri školy ešte meniť? Zmysel podobných koeficientov je pochybný, keď sú založené na úvahách typu „potkan pre laboratórne účely je drahší ako učiteľ, ktorý na základnej škole zacvičuje adeptov učiteľstva".

Neustále sa diskutuje o tom, že peniaze nemožno viazať na počty študentov. Ako je potom možné, že vysoké školy produkujú čo najviac študentov, aby mali čo najviac peňazí?

Ministerstvo vymyslí, že dá viac peňazí na vedu (pre nezainteresovaných - presunie peniaze z jednej položky do druhej), tak sa učitelia proste prekvalifikujú na vedcov a robia to isté, čo robili doteraz, bez ohľadu na to, či to robili kvalitne alebo nie.

Prírodovedné, technické a humanitné vysoké školy sa už desiatky rokov nevedia dohodnúť na tom, ako hodnotiť vedeckú produkciu. Diskusie sú dnes oveľa ostrejšie ako v minulosti, ale len zriedka sa niekto pokúsi skutočne nastaviť kritériá, čo by tieto rozdiely rešpektovali - alebo hĺbkovo vyhodnotiť a porovnať kvalitu v rôznych odboroch.

Namiesto toho sa všetci vybíjame v „scientometrii" (zjednodušene pre neznalých - komplikované prerátavanie počtov publikácií, teda v podstate strán potlačeného papiera). Nikto si nevšíma, že Garfieldova scientometria pôvodne vôbec nemala slúžiť ako nástroj hodnotenia. Všetci však vidia, aké ľahké je zneužiť ju a ako scientometrická totalita deformuje prácu vedcov.

Občas sa medzi vednými oblasťami urobí rozdiel, ale zrejme len preto, aby si každá skupina zneužila kritériá vo svoj prospech. Niektoré skupiny sa potom vybíjajú v kolektívnych krátkych článkoch v časopisoch, lebo majú vo svojich odboroch zahraničné časopisy. Iné skupiny zasa produkujú kolektívne monografie, ktoré sú fakticky zborníkmi.

Posudzovanie kvality školy na základe množstva peňazí z grantov už dávno všetci prehliadli. Všetci vedia, že jednotlivé vedné odbory nikdy nemôžu mať porovnateľné množstvo peňazí, pretože pracujú inak. A predsa sa toto kritérium stále používa.

Mnohí učitelia sa tešia, keď získajú peniaze z grantu na nové prístroje a na cestu na konferencie, lebo vedia, že môžu robiť kvalitnú vedu. Iným je to v podstate jedno, lebo hlavné je, že sú na rok-dva "za vodou". Aké vnútorné pohnútky majú vysokoškolskí učitelia pre kvalitnú prácu? Povedzme radosť z poznávania. Alebo radosť z múdrych študentov? Skutočne? Všetci? Koľkí neustále skúšajú nové veci a koľkí si rutinne odrobia svoj diel práce?

Kvôli tomu, aby sa naozaj pracovalo originálne a kvalitne, vznikajú rôzne metódy na odhaľovanie plagiátorstva. Tie však v konečnom dôsledku postihnú len študentov. Ak sa toho dopustí niekto s vyššou funkciou, ani veľký mediálny tlak nič nezmení - veď nakoniec sa zistí, že na získanie titulu PhD. stačí iba tretinový výkon vo vednom odbore a nejaké zásluhy...

Verejná mienka hovorí neustále o nízkej úrovni vzdelávania, rovnako sa často vyjadrujú aj firmy či inštitúcie odoberajúce absolventov vysokých škôl. Väčšina kritérií hodnotenia škôl však hodnotí vedecký výkon. Koho skutočne zaujíma kvalita vyučovania do tej miery, aby hľadal spôsoby, ako ju hodnotiť? Koho na školách zaujíma hodnotenie skutočných schopností absolventa?

Koniec koncov, načo by bolo dobré hodnotiť úroveň vyučovania, keď minimálne pre polovicu študentov nie je dôležité niečo na škole získať, ale „urobiť ju". - Ako je možné, že sa „verejnosť" hnevá na kvalitu našich vysokých škôl, ale pritom všetci chcú vysokoškolský titul? Hocijaký...

Hovoríme o tom, že kvalita študentov upadá, ale prečo potom vysoké školy berú na štúdium takmer všetkých gymnazistov a nie iba tých najlepších, ktorí skutočne patria na vysokú školu?

Pred časom sa tento štát pokúsil rozdeliť vysoké školy do kategórií podľa ich kvality a podľa stupňa vzdelávania, ktorú poskytnú. Akýmsi zázrakom sa skoro všetky vysoké školy dostali do najvyššej úrovne. O ktorých školách to vlastne hovoríme, keď hovoríme o nízkej kvalite?

K povinnému tancu každého nového ministra školstva patrí tvrdenie, že zruší, obmedzí, skvalitní... vysoké školy, ale nikto neurobil žiadne reálne opatrenia. Kozmetické opatrenia typu zrušenia jedného študijného programu či jednej fakulty, alebo novela vysokoškolského zákona nie sú riešením.

Všetky školy sa snažia vychovávať doktorandov, aby mali nasledovníkov, ale mladá generácia sa stále nehrnie do povolania učiteľa na vysokej škole. Skôr mám dojem, že sa doktorandské štúdium stalo zastávkou pred nájdením „poriadneho" zamestnania po skončení školy .

Nemyslím si, že máme samé zlé školy, že naši najlepší študenti už študujú „na Západe", že všetci najlepší učitelia absolvovali ročné stáže „na Západe" a publikujú len v amerických časopisoch. Nemyslím si, že treba zrušiť väčšinu našich vysokých škôl. Z takýchto hlasov cítim trochu snobizmu a podceňovania toho, čo máme doma.

Myslím si, že mnohé na slovenských vysokých školách je bez problémov porovnateľné s tým „Západom". Len sa to stráca vo všeobecnom marazme, ktorý mi nápadne pripomína časy socializmu, keď sme sa na niečo tvárili, a pritom sme všetci vedeli, že to tak nie je.

Pretože sa ukazuje, že akýkoľvek predpis, kritérium či norma sa dajú splniť, ale v tom istom momente aj obísť. Možno sa splnia naoko, možno naozaj, ale v konečnom dôsledku sa obídu.

A do toho prichádza ďalšie sprísnenie kritérií Akreditačnej komisie.

Riešení už bolo veľa. Boli zlé? Boli nereálne? Bola to len potemkiniáda? Nerozumiem, lebo riešenia vždy navrhovali buď vysokoškolsky vzdelaní ľudia, alebo priamo ľudia pracujúci na vysokých školách.

Tento text vôbec nehľadá riešenia a možno je len defetistickým výkrikom do tmy. Autor tohto textu totiž prestáva situácii rozumieť a začína byť skeptický, či je Slovensko vôbec schopné niečo zmeniť na svojich vysokých školách.

Alebo či v skutočnosti máme záujem niečo zmeniť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?