Neexistuje iné efektívne financovanie škôl ako ich "zoštátnenie"?

Autor: Erich Mistrík | 3.1.2013 o 12:20 | Karma článku: 12,55 | Prečítané:  575x

Zdá sa, že pán minister Čaplovič sa chystá spustiť zásadnú reformu organizácie nášho školstva. Ak totiž vylúči samosprávy z toku peňazí a bude každej škole posielať financie priamo z ministerstva, potom aj o detailoch života školy bude rozhodovať ministerstvo, a nie samospráva. Rozhodovanie o školách sa presunie z regiónov, miest a obcí na ministerstvo. - Nedá sa inak?

Dôvod je celkom zrozumiteľný: Vo financovaní škôl to škrípe. Peňazí je málo, využívajú sa neefektívne, „kdesi" sa aj strácajú.

Minister teda navrhol riešenie - treba peniaze rozdeľovať múdro, čiže asi podľa toho, kto koľko skutočne potrebuje. A najmúdrejšie rozdelí peniaze samozrejme ministerstvo.

Aj tomu sa dá rozumieť, lebo ak niekto má niečo riadiť, tak chce o tom aj rozhodovať. Ak má ministerstvo riadiť školy, tak chce o ich živote aj rozhodovať. Teda centralizovať rozhodovanie do vlastných rúk.

Naozaj je to najlepšia cesta? Neexistujú lepšie? Musí ministerstvo o všetkom rozhodovať? Čo ak existuje efektívnejšia cesta, ktorá má úplne opačný smer?

Ak treba zefektívniť rozhodovanie o peniazoch, to ešte neznamená, že o nich treba rozhodovať z centra.

Čo keby sme nechali o peniazoch rozhodovať tých ľudí, ktorých sa tie peniaze bytostne dotýkajú - rodičov a školy?

O rodičoch sa v našich školských reformách takmer vôbec nehovorí. Pritom oni sú zodpovední za výchovu svojich detí - prečo by oni nemohli požadovať od školy výchovu podľa svojich predstáv?

Školy sú zasa zodpovedné za obsah a kvalitu vzdelávania. Prečo by ony nemohli rozhodovať o tom, ako peniaze použijú, keď ony najlepšie vedia, čo a ako učiť?

A sme pri úplne opačnej logike, ako je ministrova logika. - O peniazoch nemusí rozhodovať centrálny úrad, ale tí ľudia, ktorí sú za vec priamo zodpovední a ktorí ju vykonávajú, čiže rodičia a školy.

Viem si predstaviť, že by každý rodič dostal symbolický poukaz na vzdelávanie svojho dieťaťa, ktorý by reprezentoval určitú sumu peňazí. (Taký model už máme odskúšaný cez záujmové aktivity detí.)

S týmto poukazom by prišiel do školy, ktorá by napĺňala jeho predstavy o vzdelávaní a „venoval" by ho škole. Škola by tak získala určitý objem financií, ktorý by jej štát na základe rodičovských poukazov garantoval - a na základe týchto peňazí by si zorganizovala výchovu svojich žiakov.

Nikto by škole nepredpisoval, koľko má mať učiteľov, ako má mať vybavené triedy, aké učebné materiály a pomôcky má používať, koľko peňazí má dať na platy a koľko na nové lavice.

Štát by nastavil výchovné, vzdelávacie a výkonové štandardy pre každý stupeň školy - čiže by povedal, čo žiak dokáže a čo vie po ukončení konkrétneho stupňa školy. Súčasne by zefektívnil systém metodickej pomoci pre školy a vybudoval systém poradenstva pre rodičov.

Ďalej by už štát nezasahoval do prípravy žiakov. Cez svoju inšpekciu alebo cez celoštátne testovanie by však kontroloval plnenie celoštátnych štandardov pri odchode žiaka zo školy.

Rodičia by pravdepodobne požadovali, aby bolo na škole „čo najviac angličtiny a čo najviac počítačov". Zbytočne sa dnes voči takej požiadavke školy búria, je logická, lebo taký je dnešný svet. Rodičia by však už nemohli zasahovať napr. do metodiky vyučovania angličtiny, alebo do vybavenia tried, to je kompletne starosť školy.

Rodičovské poukazy by samozrejme museli pokryť aj opravy striech, nákup interaktívnych tabúľ a pod. - ale o to sa skôr či neskôr bude musieť postarať aj ministerstvo pri prípadnom centrálnom financovaní.

Efektívnosť používania financií by pravidelne kontrolovala rada školy, kde by boli zastúpení rodičia, škola aj samospráva či štát.

Škola by si sama spravovala svoj majetok, takže by sa tým nemusela zaťažovať samospráva ani ministerstvo. Dnes sa o zatekajúcu strechu musí postarať obec, pri ministrovom návrhu sa o to bude starať ministerstvo. Peniaze sú to stále rovnaké, len pri systéme rodičovských poukazov by si škola sama stanovovala priority - a nedostávala by ich „od zeleného stola" z ďalekej Bratislavy.

V takom prípade by však o výchove detí rozhodovali rodičia a školy. Dnes o nej prakticky rozhodujú samosprávy spolu s ministerstvom. Posledné vyjadrenia ministra školstva vedú k tomu, aby o výchove detí rozhodovalo len ministerstvo.

Ak centrálny úrad nenechá ľudí „tam dole" (- ako sa úradníci radi vyjadrujú) rozhodovať o ich vlastnom živote, tak je to prejav nedôvery v ľudské schopnosti a prejav prílišnej viery vo vlastnú centrálnu múdrosť.

Aj ľudia „tam dole" sa často mýlia. Ale sú „pri tom". Práve preto možno veriť v múdrosť rozhodovania o žiakoch pri spolupráci rodičov a školy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?