Pán minister prednáša, prednáša, prednáša. Prednáša deviatakom, ktorých pozornosť udržať je veľmi ťažké a predpokladám, že na reálnej hodine by žiaci prestali počúvať po troch minútach. Títo na obraze však sedia a pozorne(?) počúvajú(?).
Akoby aj nie, veď je to minister školstva, čo ich navštívil. Neprišiel sám, v jednej chvíli sa na obraze mihne časť jeho sprievodu, ktorý stráži zadné lavice - asi je to ochranka, fotografi, filmový štáb a ďalší.
Mimika a gestá pána ministra ukazujú miernu bezradnosť. Takmer neustále zopäté prsty naznačujú vedomie vlastnej dôležitosti, rozťahovanie rúk, „dirigentské" pohyby alebo zaťatá päsť udierajúca do vzduchu naznačujú potrebu neustále niečo zdôrazňovať - tieto momenty však zväčša nesúvisia s vetami vychádzajúcimi z ministrových úst.
Pán minister rozpráva síce plynule, ale monotónne, nevyužíva intonáciu, tempo reči, ani prestávky v reči na zdôrazňovanie dôležitých častí problematiky.
Pochodovanie pána ministra pred tabuľou sem a tam, pohľady von oknom, na zem, či ponad hlavy žiakov naznačujú, že nevníma žiakov, ale len svoj monológ. Počas prejavu nekladie otázky, ktorými by mohol vyprovokovať myslenie žiakov. Monológ ukazuje ministrovu znalosť problematiky, ale nie jeho znalosť toho, čo treba pred tabuľou robiť.
Na čerstvo umytú tabuľu pán minister nenapíše žiadne meno, dátum, pojem...
Pán minister končí odovzdaním úplne nových učebníc dejepisu. Ktovie prečo pritom každému žiakovi potrasie pravicou - asi im blahoželá k tomu, že práve dostali nové učebnice. V našom školstve je to zrejme stále sviatok a príležitosť na oslavu.
Pedagogické schopnosti pána ministra sa na tomto videu neukazujú v najlepšom svetle. Dá sa predpokladať, že má priveľa povinností a nemal čas si nachystať poriadnu hodinu pre žiakov základnej školy. Aj bez prípravy by sa však dalo očakávať, že občas aspoň položí otázku, napíše niečo na tabuľu, že teda preukáže nejakú snahu deviatakov zaujať.
Schopnosť zaujať deviatakov veľmi nevidno. Akoby video malo ukázať medzery v ministrových pedagogických schopnostiach. Práve také niečo však autori určite nechceli.
Video preto vyvoláva ďalšie otázky. Ide tu o to, aby sme videli, že pánovi ministrovi záleží na nových učebniciach? Alebo máme vidieť, že pán minister má odvahu postaviť sa aj pred deviatakov? Alebo máme vidieť jeho historické znalosti? Alebo si máme všimnúť, že sa na žiakov usmieva a má ich rád?
Myslím, že z každého trošku. Tým sa však video stáva obyčajnou propagandou ukazujúcou dobrého uja, ktorému záleží na deťoch.
Veď asi preto kamera skoro stále sleduje práve pána ministra a len občas zaberie aj žiakov, ako pozorne(?) počúvajú(?) - teda nepohnuto sedia. Asi preto kamera zrejme len omylom zaberie aj časť ministrovho sprievodu v pozadí triedy.
Chybou však je, že si nikto nedal záležať na príprave poriadneho scenára tohto videa. Je dramaturgicky, vizuálne, strihovo a svojím posolstvom odfláknuté. Jeho filmárska a propagandistická úroveň sa nepribližuje ani slabej reklame na pracie prášky.
Načo potrebuje minister školstva takéto slabé propagandistické video? Načo potrebuje video, v ktorom sa skôr zosmiešňuje? Načo potrebuje ukazovať, ako to so žiakmi nevie?
Možno minister školstva ani nepotrebuje byť kvalitným učiteľom - tak ako minister dopravy asi nemusí mať povolenie riadiť lokomotívu. Minister by mal hlavne tvoriť stratégie, hľadať taktické cesty na presadzovanie svojich zámerov, mal by mať hlavne manažérske kvality... ale to je už iný príbeh.
