Nemusí sa nám páčiť metodika PISA, možno tie výsledky nie sú celkom presné, ale predsa o niečom vypovedajú. PISA a podobné výskumy naplno odhalili sebaklam, v ktorom sme desaťročia žili - sebaklam o vynikajúcom slovenskom školstve. Zrazu sa ukázalo, že školy sú možno formálne na dobrej úrovni, ale pokiaľ ide o skutočné schopnosti žiakov, v mnohých oblastiach zlyhávame.
Reforma obsahu vzdelávania, ktorú na tomto základe spustil minister J. Mikolaj, síce nebola dotiahnutá a v mnohých aspektoch ani efektívna. Napriek všetkým svojim nedostatkom predsa len predstavuje snahu a otvára možnosti pre rozvoj schopnosti našich žiakov tak, aby sa mohli porovnávať s deťmi z iných štátov OECD - teda aby im mohli konkurovať a uplatniť sa vedľa nich.
Reformu zaplavilo mnoho zbytočnej byrokracie, administratívy a formálnosti. Ale vďaka tejto reforme sa v našom školstve udomácnili a do popredia začali dostávať kompetencie či schopnosti žiakov.
Poznatky a nalievanie informácií mohli ustupovať z centra záujmu a mohli získať slabšie postavenie, ktoré im v rozvoji žiaka patrí.
Reforma nútila školy uvažovať o veľkých blokoch problémov, o vzdelávacích oblastiach. Tlačila ich k tomu, aby sa postupne narúšalo uzavretie jednotlivých predmetov do vlastnej problematiky.
Táto reforma mohla naštartovať smerovanie k modernému školstvu, v ktorom nie je najdôležitejší konečný výkon žiaka pred tabuľou, alebo na písomke. Trend, pri ktorom je oveľa dôležitejšie, aby žiak porozumel, aby dokázal aplikovať, aby bol schopný samostatne pracovať alebo spolupracovať so spolužiakmi, a tak ďalej. Tento trend mohol viesť k tomu, že by školy rešpektovali individuálne schopnosti žiakov, že by sa školy mohli regionálne odlišovať a posilňovať si svoje zvláštnosti.
Vzdialeným cieľom totiž nemal byť jednorazový výkon, ktorý možno formálne ohodnotiť. Cieľom by postupne mohol byť rozvoj schopností konkrétnych žiakov podľa toho, ako to potrebujú v konkrétnom regióne.
Nedokončená a nedomyslená reforma naznačila cestu, na ktorej sa naši žiaci mohli rozvíjať porovnateľne so žiakmi v zahraničí tak, aby sa v budúcnosti mohli vedľa nich uplatniť.
Ešte sme tieto možnosti ani naplno nerozvinuli, keď na ministerské kreslo zasadol minister Dušan Čaplovič. Jedno z jeho prvých vyjadrení - ešte ani v kresle nesedel - hovorilo o známkach ako o hlavnom kritériu pre rozdeľovanie žiakov na stredné školy. V priebehu štvrť roka minister Čaplovič tento svoj zámer aj zrealizoval.
A tak sa deti v základných školách (aj ich učitelia, ale hlavne ich rodičia) opäť s plnou energiou sústredia na známky. Rodičov nebude zaujímať, aký pokrok ich dieťa urobilo povedzme v čítaní. Nebude dôležité, či dieťa porozumelo súvislostiam a vie ich aplikovať na nové javy okolo seba. Rodičov bude hlavne zaujímať, akú známku má dieťa.
Učitelia nebudú u svojich žiakov hľadať ich individuálne možnosti, nebudú viesť deti k tomu, aby pracovali na svojich schopnostiach, aby hľadali svoje silné stránky a reflektovali svoje slabé stránky - ale budú ich viesť tak, aby podali najlepší výkon.
Lebo výkon a jeho oznámkovanie budú najdôležitejšie pre určenie blízkej budúcnosti detí - teda pre vstup na strednú školu.
To by možno ani nebolo samo osebe také zlé, ak by to bolo súčasťou iných kritérií. Ak sa však sústredíme v prvom rade na známky, je to nebezpečné vo vzťahu k vzdialenejšej budúcnosti detí. Deti sa totiž naučia, že známky sú najdôležitejšie - problém je v tom, že v ich budúcom zamestnaní nebudú známky nikoho zaujímať.
Firmy sa ich budú pýtať na schopnosti spolupráce, budú testovať ich tvorivosť, ich flexibilitu, ich empatiu, ich samostatnosť a razanciu v presadzovaní svojich nápadov. - Tieto tzv. mäkké schopnosti totiž žiadajú firmy od absolventov škôl, lebo také vlastnosti pomáhajú firme, aby sa rozvíjala.
Ale v slovenskom základnom školstve už nepôjde o tvorivosť, spoluprácu, razanciu, nápady, flexibilitu, toleranciu. Pôjde o známky.
Je možné formálne ohodnotiť aj spoluprácu, flexibilitu, samostatnosť, len je to všetko oveľa zložitejšie, ako jednoduché prisúdenie známky. Známka samotná ako veľmi schematické hodnotenie vedie k tomu, že si všímame jednoduché vieš-nevieš. Ďalšie schopnosti detí, ich zručnosti, ktoré sa prejavujú v procese a nie vo výkone, ich postoje, ich snaha... to všetko sa známkou ohodnotí oveľa ťažšie.
Učitelia vedia, že sa to dá a že hodnotenie má rôzne ciele, rôzne formy, rôzny obsah, rôznu hodnotu pre žiakov. Známky sú v tom všetkom len jednou, jedinou formou hodnotenia z mnohých.
Naše deti teda budú mať na vysvedčeniach pekné známky, ale nebudú si rozvíjať schopnosti, ktoré potrebujú pre uplatnenie v živote.
Lenže okolo nich budú absolventi iných školských systémov (napr. aj toho fínskeho, na ktorý sa náš minister rád odvoláva), a v tých systémoch považujú žiaka s jeho schopnosťami za dôležitejšieho ako jeho známky.
A tak náš minister školstva urobil krok k tomu, aby naše školopovinné deti mali v budúcnosti menšie šance na uplatnenie.
