Prečo sa učitelia búria tak opatrne?

Autor: Erich Mistrík | 22.9.2012 o 12:04 | Karma článku: 13,02 | Prečítané:  1549x

Učitelia si určite vedia zrátať, že keby vyhlásili neobmedzený ostrý štrajk, po mesiaci by bolo slovenské hospodárstvo pred kolapsom a každá vláda by splnila všetky ich požiadavky. Rodičia by spočiatku mohli situáciu riešiť starými rodičmi, skôr či neskôr by však museli zostať s deťmi doma, takže by nemal kto pracovať. Učitelia pravdepodobne nechcú priviesť naše hospodárstvu ku kolapsu, ale ich doterajšie protesty boli príliš opatrné, takže vlastne nikomu neuškodili - ani nič nevybojovali. Prečo sa slovenskí učitelia búria tak skromne a nenápadne?

Vraj o nich kedysi Ladislav Kováč povedal, že sú mäkkýše. Nedávno to síce vyvrátil,  ale pomenovanie mäkkýše už zostalo. Možno to má niečo spoločné s tým, ako sa učitelia vedia postaviť za svoje záujmy.

Ešte nedávno štrajkovali tak, že sedeli v triedach a neučili. Lebo mali pocit, že nemôžu deti nechať „na ulici". Výsledkom takého štrajku môže byť len potešenie detí, že sa nevyučuje. Podobný štrajk má hodnotu obyčajnej stužky pripevnenej na šatách, alebo hodnotu „štrajkovej pohotovosti" - ani jedno z nich už v tejto krajine nikto neberie vážne.

Teraz štrajkovali tak, že jeden deň neučili (aj to zďaleka nie všetci). Výsledkom môže byť len trochu pozornosti v médiách, ako aj rôzne vyhlásenia o tom, že si zaslúžia vyššie platy, ale že na platy nie sú peniaze. Možno ešte aj formálne prísľuby - veď keď budeme mať peniaze, budú aj vaše platy vyššie.

Aj rétorika okolo týchto protestov je slušná, korektná a miestami takmer pokorná.

Prečo sú protesty také opatrné, také nemastné-neslané, také málo výbojné, len aby niekomu neublížili? Nie je v učiteľskom povolaní niečo, čo brzdí ich razanciu?

Zmyslom tejto profesie je vychovať z detí slušných a vzdelaných občanov. Učitelia to nerobia podľa vlastných predstáv, ale riadia sa programom, ktorý vymyslel niekto iný. V minulosti to boli osnovy, dnes Štátny vzdelávací program. Musia pracovať - alebo nemusia, avšak pracujú - s pomôckami, ktoré vypracoval niekto iný, pretože učebnice si nevytvárajú sami.

Deťom sprostredkujú poznanie, ktoré učitelia sami nevytvorili. Všetko je už známe, zoradené, systematizované, stačí to vziať a posunúť ďalej.

Pri tom realizujú príkazy vedenia školy a zriaďovateľa, ktorí majú nad radovým učiteľom dosť veľkú moc. Do vyučovania povinne začleňujú rôzne vzdelávacie kampane, ktoré neustále prichádzajú z prostredia mimo škola a musia sa dostať do osnov, resp. do školských vzdelávacích programov.

Na každom stretnutí s rodičmi počúvajú požiadavky rodičov na to, aké podmienky má mať ich dieťa v škole, ako sa k nemu treba správať, ako ho treba ešte vyskúšať, aby si zlepšilo známku, a tak ďalej. Musia mať stále na pamäti, že sú síce za deti zodpovední, ale základnú zodpovednosť nesú rodičia, takže vo vzťahu k dieťaťu má hlavné slovo rodič, nie učiteľ.

Celé to pôsobí tak, akoby sa učiteľské povolanie odvíjalo od povinnosti k povinnosti bez možnosti aktívne formovať povahu a obsah svojej práce. Akoby to všetko rozvíjalo psychiku služobníka, ktorý nemusí rozmýšľať, iba pokorne realizovať príkazy, nasledovať zaužívané systémy riadenia, pridržiavať sa osvedčených postupov, sprostredkovať poznanie, ktoré priniesli iní.

V triedach pri vyučovaní je pritom nevyhnutná veľká tvorivosť, treba neustále reagovať na neočakávané situácie, treba sa neustále vzdelávať, aby mohli žiakov upozorňovať na nové veci a nové súvislosti. Treba stále znova spoznávať nových žiakov, stále sa meniace požiadavky prichádzajúce zvonku. Tvorivosti, samostatnosti, originálnych prístupov by mohol byť v škole dostatok.

Zostáva táto tvorivosť uzamknutá v triede a neprenikne za múry školy? Alebo je tej tvorivosti tak málo a rutiny tak veľa, že nemá čo prenikať von zo školy?

Škola je vo svojej podstate konzervatívna inštitúcia, lebo jedným z jej hlavných zmyslov je sprostredkovať deťom to, čo je overené, uzavreté, vyhodnotené, nemenné. Ak má niekto v škole objavovať nové smery, tak sú to vysoké školy, ktoré si aj svoje programy tvoria samostatne. Ale základné a stredné školy v princípe nemajú veľkú samostatnosť pri tvorbe svojich programov.

Ani tvorba Školských vzdelávacích programov - zdá sa - zatiaľ veľmi nepodporila masívny rozvoj samostatného uvažovania na základných a stredných školách. Tam tento proces dlho vyvolával protesty učiteľov, že „ich to nikto nenaučil", čo je však protest človeka, ktorý má obavy postaviť sa k veci samostatne a sebavedome.

Obsah vyučovania, školská dochádzka aj jej výsledky sú ostro sledované štátom, takže učitelia sú nútení vykonávať obrovské množstvo administratívnej práce, pri ktorej nemožno ani uvažovať o nejakom tvorivom prístupe - postupy sú proste dané.

Z týchto dôvodov je celkom logické, ak sa v školách prejavuje rutinné myslenie, ktoré nie je zamerané na objavovanie nových priestorov.

Povedať o učiteľoch, že sú mäkkýše, by skutočne nebolo korektné a prinajmenšom by to bolo neprípustným zovšeobecnením. Ale v profesii učiteľa je niečo, čo zrejme vedie k obave z prekročenia pravidiel. Možno preto sú ich protesty také chabé.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?