Hoci sú Španieli (a zvlášť Baskovia či Katalánci) hrdí na svoju identitu, predsa im nerobí problém priznať si, že niečo prebrali od niekoho iného. Je to paradoxné, lebo práve Španielsko nebolo v minulosti veľmi tolerantné voči svojmu okoliu.
Niekoľko storočí vojenskou silou vytláčali Arabov z Pyrenejského polostrova a likvidovali čokoľvek, čo pripomínalo islam či Arabov. Rúcali mešity, a na tých istých miestach stavali kresťanské katedrály.
Svoju inkvizíciu doviedli do dokonalosti v hľadaní odlišných ľudí, v systematickom likvidovaní svojich protivníkov, nevercov, odpadlíkov, kohokoľvek, čo sa nejako odlišoval.
Stále si vysoko cenia svojho kráľa Filipa II., ktorý v 16. storočí po celej Európe podporoval ťaženia voči všetkému, čo bolo iné, odlišné, čo odporovalo jeho katolíckej viere. Napriek svojmu dogmatizmu zostal v španielskej pamäti ako veľký panovník a Španieli dodnes hovoria - Niet druhého Filipa druhého.
Napriek tomu všetkému im dnes nerobí problém ukazovať, čo rôzne národy, vierovyznania či etniká zanechali v ich súčasnej kultúre. Považujú za prirodzené priznať si, čo prevzali od iných.
Nerobí im ani problém nahlas povedať, že aj taký symbol španielskej kultúry, akým je flamenco, má silné rómske, islamské či židovské korene. Zrejme vedia, že flamenco iné nebude a že ak ho odmietnu kvôli tomu, že je to „cigánsky" tanec, stratia veľa zo svojej vlastnej kultúry.
A tak rozmýšľam, čo by sa stalo, keby sme u nás - v bežnej reči, nie len v odborných príručkách - dokázali bez problémov povedať, že slovenské banské mestá aj Spiš boli vlastne nemecké. Čo keby sme si priznali, že práve to súčasné slovenské Komárno, nie maďarský Komárom, bolo pre Maďarov v minulosti symbolom národnej identity, a možno aj dodnes je. Prečo nám robí problém priznať si, že bez spojenia s Čechmi by sa Slováci možno bývali stratili v maďarskom mori (tak ako Čechom robí problém priznať si, že bez spojenia so Slovákmi by sa možno oni bývali stratili v nemeckom mori). Čo by sa stalo, keby sme si pri „typicky slovenských" mliečnych potravinách priznali, koľko z nich k nám prišlo z Rumunska? Čo by sa nám stalo, keby sme si priznali, že kultúru pitia čiernej kávy sme prebrali z Rakúska a Maďarska?
Niekedy to už aj dokážeme. Robíme to však veľmi opatrne. Keď sa napríklad Bratislava priznáva ku korunováciám uhorských kráľov, vidím neustálu potrebu zdôrazňovať, že to boli aj naši králi - ako keby sme sa ospravedlňovali za to, že si na nich spomíname.
Čím to je? Je islamská a židovská minulosť v Španielsku už veľmi ďaleko a naša uhorská či česko-slovenská minulosť ešte veľmi blízko? Cítime ohrozenie z maďarskej, českej, nemeckej, ruskej kultúry, preto ich odmietame? Alebo si pestujeme staré boľačky, aby sme zdôraznili, čím sme?
Nerozumiem, čo ľudí v tomto regióne vedie k takému zdôrazňovaniu, že sme iba Slováci, iba Poliaci, iba Česi, iba Maďari, iba Srbi. Nerozumiem, prečo sa táto snaha o čistotu deje práve v tomto regióne - kde sa národy, etniká a sociálne skupiny stáročia premiešavajú tak, ako asi nikde inde v Európe. Práve v tomto regióne, kde skoro každý z nás mal predkov z rôznych etník, národov, štátov.
Žeby sme práve kvôli tomu miešaniu potrebovali nájsť niečo stabilné, niečo veľmi jasné a nespochybniteľné? - Je toto odpoveďou?
Možno cítime takú potrebu. Možno práve zmes kultúr podnecuje potrebu hľadať čistú podobu tej svojej. Výsledok takého hľadania však už nemusí zodpovedať realite a môže byť obyčajným sebaklamom.
Hľadanie čistej národnej či kultúrnej identity nemôže byť úspešné, lebo ich čistá podoba neexistuje. Vždy sú „znečistené" prímesami z iných kultúr, národov, etník.
Čarovné na tom všetkom je, že len s pomocou tohto „znečistenia" a premiešania sa stávame tým, čím sme dnes. Ak vylúčime ktorúkoľvek súčasť, rozpadne sa nám aj súčasnosť a stratíme pôdu pod nohami.