Radšej si nevšímajme, že tieto konfekčné heslá stratili posledné známky vtipnosti a nápaditosti asi tak pred storočím, lebo sa opakujú rok čo rok. Sú však výrazné, farebné, musia zaujať našu pozornosť. Často ich ozvláštňujú „vtipné" obrázky - radšej povedzme naivné až hlúpe obrázky, keď napr. ceruzka slúži ako veľké písmeno I... Takže sú ozvláštnené, mohli by lákať. Koho však?
Hlavným cieľom určite bude prilákať rodičov, aby nakupovali. Môže však rodičov naštartovať pokrik Hurá, naspäť do školy!? Možno len tých rodičov, ktorí majú už po krk prítomnosti svojich detí doma, alebo iných, pre ktorých sú prázdniny obdobím zložitého manažovania, kedy, kam a komu zanechať svoje deti, aby nezostali doma samé.
Takí rodičia však vedia mesiac dopredu, že sa deti vrátia do školy, netreba im to pripomínať. A vlastne, všetci, aj tí nekonečne milujúci rodičia akosi už len vytušia, že sa blíži začiatok školského roka.
Takže pre rodičov tie heslá nebudú. Už viem, ony sú tu pre deti. Asi majú deťom zvestovať:
Deti, tešte sa, konečne sa po nekonečných dvoch mesiacoch otravných a nudných prázdnin vrátite do školičky, do Vašej milovanej školy! Budete sa znova učiť veľa múdrych vecí, opäť si môžete s radosťou robiť domáce úlohy, s chuťou budete loviť známky a ukazovať ich rodičom, zasa stretnete svojich milovaných učiteľov. Každé ráno môžete s výskaním vyskočiť z postele a - svetlo či tma - radostne s taškou plnou užitočných učebníc a s otvorenou hlavou túžiacou po vedomostiach môžete s kamarátmi utekať k bránam svojej školy, ktorá Vás s láskou prijme do svojej náruče.
Pripadá nám to absurdné?
Mám taký neodbytný pocit, že aj tie deti, ktoré sa s chuťou učia, ktoré milujú aspoň jedného učiteľa či učiteľku, ktoré sa tešia, že sa opäť uvidia s kamarátmi - aj tie deti si budú s ľútosťou spomínať, ako im bolo dobre cez prázdniny. Verím, že mnohé budúce prváčence sa do školy tešia (niektoré sa všaj aj obávajú...) Ale predstavme si ôsmaka, ktorý od polovice augusta radostne skáče po ulici a vykrikuje - Hurá, čoskoro sa vraciam do školy.
Myslím, že tvorcom tých prihlúplych hesial by určite stačilo vysloviť svoje heslo pred vlastnými deťmi a pozorne sledovať výzor ich tváre - aby pochopili nezmyselnosť svojho počínania.
Kto dočítal moje úvahy až sem, si určite povie - toľko prázdnych slov, asi nemá o čom písať. Lenže mne nejde o to, aby som opisoval notoricky známe pocity detí. Mňa len opäť prekvapila naivnosť ľudí, ktorí vytvoria nejaký reklamný panel a majú pocit, že bude účinkovať - bez ohľadu na to, aká hlúposť je tam napísaná.
Chcú prilákať rodičov? Tí však podobné pripomenutie vôbec nepotrebujú. Ak sú čo len trochu gramotní, vedia, aký je práve dátum. Dokonca aj tí negramotní to vedia.
Chcú deťom pripomenúť, že si majú kúpiť niečo potrebné do školy? Aj keby si potrebovali niečo kúpiť, som si istý, že 99,9% z nich to nebude robiť od polovice augusta, ale až v septembri.
Chcú prváčencom pripomenúť, čo ich čaká? Zbytočne, veď väčšinu z nich celé okolie už rok vopred masíruje, že pôjdu do školy.
Takže mi zostáva len naivná otázka: Nie je škoda materiálu na tie hlúpe pútače?
Nie sú tieto heslá skôr symbolom naivnosti väčšiny nášho reklamného priemyslu, alebo ukážkou naivnosti reklamných oddelení nákupných reťazcov? Neukazujú náhodou (ne)kultúrnosť väčšiny našej reklamy?
