Slovenský snobizmus

Autor: Erich Mistrík | 14.8.2012 o 9:43 | Karma článku: 13,23 | Prečítané:  1325x

Slováci sa radi označujú za plebejský národ. Sme vraj slušný, skromný, poctivý a pracovitý národ, takže nevieme nič iné, len poctivo pracovať. Možno často áno, ale mnohokrát sa prejavujeme inak. Prejavujeme sa tak, ako keby sme chceli byť čosi viac, akoby sme chceli byť svetáckejší, suverénnejší, múdrejší či vzdelanejší, skrátka hodnotnejší. Hlavne sa chceme takí ukazovať. Tomu sa však hovorí snobizmus Do tejto kategórie patrí aj titul philosophiae doctor pre J. Figeľa.

Snob je niekto, kto chce byť niečím viac, ako v skutočnosti je, a výrazne to svojmu okoliu ukazuje.

Ako snobskú máme zafixovanú hlavne tzv. smotánku, ktorá sa predvádza pred televíznymi kamerami, kde ukazuje svoje bohatstvo, svoju nadnesenosť nad každodenné problémy, svoje kontakty a svoje svetáctvo. Snobizmus však prekvitá všade okolo nás.

Snobom nie je len človek, ktorý sa vychvaľuje, na akých krásnych koncertoch vážnej hudby bol. Ani to nie je iba človek, ktorý si dáva záležať, aby vo svojej knižnici mal „svetových" autorov, hoci ich vôbec nečíta.

Je okolo nás veľa iných snobov. Niektorí si kúpia obrovské terénne auto, hoci do prírody nechodia, nič veľké nepotrebujú prevážať, bývajú v meste a v podstate majú neustále problémy s parkovaním. Ale jasne ukazujú svoje bohatstvo. Evoluční biológovia by povedali - nadbytočná spotreba ako nástroj sexuálnej selekcie. Pre kultúrnych antropológov - snobizmus.

Snobom je aj človek, ktorý si unimobunku obloží tatranským profilom a pridá jej sedlovú strechu, takže zvonku vyzerá ako horská chatka. Majiteľ ukazuje svoj cit pre horské prostredie, hoci v podstate ide o podvod, veď unimobunka pochádza z celkom iného sveta ako chatka.

Snobom bol aj minister pôdohospodárstva, ktorý sa pokúšal písať básne oslavujúce roľnícky stav. Minister ukázal, ako si vážil umenie - až do tej miery, že v sebe objavil umelecký talent. Problém bol však v tom, že básne boli na úrovni detských veršovaniek alebo na úrovni socialistického realizmu z minulosti, takže snaha o prejav talentu skončila len snahou o prejav, nie skutočným talentom.

Snobizmom značne trpia Bratislavčania, ktorí po prekročení hraníc svojho mesta hľadia zvrchu na ostatných obyvateľov krajiny a všetko, čo je mimo hlavného mesta, označujú za „vidiek" alebo za „regióny". Snobom je aj obyvateľ hlavného mesta, ktorý za model hlúposti považuje obyvateľov najbližšej dediny a označuje ich za „sedliakov" - lebo jeho obzor siaha len pár kilometrov za hranice vlastného bydliska.

Za Bratislavčanmi však nezaostávajú mnohí ľudia z „regiónov". Po návrate z pobytu v hlavnom meste mnohí tvrdia, že boli „v Blave", čim ukazujú svoj familiárny vzťah k mestu a dokazujú, že sa v tomto „veľkom svete" už pohybujú ako doma.

Snobizmom trpia aj mnohí ľudia, ktorí vedia, „ako je to v Amerike", hoci netušia, že čo platí v jednom štáte či meste USA, vôbec nemusí platiť v inom štáte či meste. V univerzitnom prostredí sa podobný snobizmus často prejavuje odvolávaním sa na to, ako je to „na amerických univerzitách", hoci nikdy žiadnu zblízka nevideli a netušia nič o ich nekonečnej pestrosti.

Opísal som niekoľko skutočných postáv zo slovenskej reality. Všetci sa chceli ukazovať ako talentovanejší, lepší, bohatší, šikovnejší, skúsenejší, dôležitejší..., ako v skutočnosti sú.

Ešte chýba jedna reálna postava:

Snobom je aj politik, ktorý chce získať titul PhD., hoci ho vôbec nepotrebuje.

Titul PhD. je u nás podmienkou na to, aby človeka prijali za učiteľa vysokej školy, alebo aby ho prijali na vedecké miesto vo výskumnom ústave. Zdá sa, že J. Figeľ v čase svojho pobytu v Európskej komisii nežiadal o podobné miesta.

Politici si akademické tituly v oficiálnom styku neuvádzajú. K ich menu sa pripisuje len funkcia, nie tituly, ani keď ich majú neúrekom. Tento politik si teda titul nebude za menom písať, ani oficiálne listy nepodpisuje s titulom. Takže vlastne len on a blízke okolie vedeli, že ho má.

Politická funkcia nemá nič spoločné s doktorátom z filozofie, ale ten politik sa aj tak stal doktorom filozofie. Prečo sa o to snažil?

Za komunizmu sa tomu hovorilo titulománia: každý chcel mať pred alebo za menom nejaký titul. Dokonca sa povrávalo, že keď chcela manželka vysokopostaveného komunistického funkcionára získať titul PhDr., zrušila sa povinnosť písať písomnú prácu k tomuto titulu a zostala len ústna skúška - pretože ona nebola schopná napísať prácu. Neviem, čo bolo na tom pravdy, ale logiku to malo.

Aj dnes chcú všetci mať tituly, politikov nevynímajúc. Zdá sa, že titulománia neodišla s komunizmom. Prečo?

Asi preto, že potom už politik nie je len obyčajným politikom, ale aj filozofom, vedcom, skrátka múdrym človekom. Má to čierne na bielom. Už ho nikto nemôže obviňovať, že niečomu nerozumie, lebo jeho múdrosť schválila komisia, oponenti aj vedecká rada na univerzite.

Neskôr sa však mimochodom ukáže, že niektoré tituly nemajú hodnotu poctivej práce, ale hodnotu nejakého bartrového obchodu a že určitý politik nie je taký múdry, ako by napovedal jeho titul. Z titulu ako ukazovateľa schopností človeka zostane prázdna formulka, ktorá má budiť zdanie.

Tak aj titul J. Figeľa nesie značné prvky snobizmu. PhD. za menom by malo ukazovať, že jeho nositeľ je schopný vedeckej práce na univerzite. Spôsob jeho získania však svedčí o tom, že išlo len o získanie titulu, nie o skutočný vedecký prínos. Išlo len o zdanie, nie o poctivú prácu.

V takých prípadoch však často titul - aj múdrosť tohto človeka - akosi vybledne. Niekedy vybledne aj svetaznalosť tých, čo vedia všetko o Amerike, niekedy vybledne veľkosvetskosť Bratislavčanov, niekedy vybledne umelecký talent autora básní, hodnota človeka s obrovským autom sa niekedy zredukuje na vysoké čísla na bankovom účte.

Nehovorilo sa kedysi o takých ľuďoch na Slovensku, že im trčí slama z čižiem?

 

Poznámka na záver: Pretože v tomto texte spomínam politikov, musím ho podľa pravidiel sme.sk zaradiť do rubriky Politika. Je mi to ľúto, lebo slovenský snobizmus poriadne prekračuje hranice politiky, takže text by sa mal čítať v rubrike Spoločnosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?