Predstava, ktorú som nazval ilúziou, vo mne vyvoláva dve veľké otázky: Prvá - ako vysoké školy získajú tieto údaje? Druhá - aké motívy majú maturanti pre výber vysokej školy?
Prvá otázka: Ako vysoké školy získajú tieto údaje?
Povedzme, že na jednej vysokoškolskej katedre práve prešlo cez magisterské štátnice 20 študentov a potrebujeme zistiť, ako sa uplatnili.
Kedy po skončení štúdia získali už definitívne zamestnanie podľa svojich predstáv a kedy to budeme zisťovať? O pol roka? O rok? O päť rokov? Ktorý z týchto dátumov hovorí o tom, že sa „skutočne uplatnili"? Ako si vyberieme konkrétny dátum?
Ťažšie bude zistiť, kde sa uplatnili. Oslovíme všetky úrady práce na Slovensku, aby nám poskytli mená, adresy a dátumy narodenia nezamestnaných - aby sme si z nich vybrali našich absolventov?
Oslovíme všetky úrady, ktoré evidujú živnostníkov, aby nám poskytli mená a adresy čerstvo zapísaných živnostníkov, a z nich si vyberieme tých „našich"?
Oslovíme všetky firmy, ktoré podnikajú v danom odbore? Povedzme, že pripravujeme stavebných inžinierov - oslovíme všetky stavebné firmy? A čo s tými, ktorí sa vybrali do Španielska a založili tam neúspešnú stavebnú firmu? Žeby sme oslovili Európsku komisiu, ktorá určite podobné údaje ochotne poskytne?
Každá fakulta má presnú evidenciu svojich absolventov. Má ich mená, dátumy narodenia, adresy, telefóny. Skúsime ich teda osloviť priamo.
Študijné oddelenie fakulty bude telefonovať 20 absolventom, ktorí absolvovali pred rokom a bude sa ich pýtať, ako sa uplatnili: Kde sú zamestnaní, aký majú plat, ako sú s prácou spokojní, či sa už stali vedúcim oddelenia a s akým platom, koľko majú podriadených... Absurdné?
Niektorí absolventi síce medzitým zmenili adresu, telefón, meno, ale snáď ich vypátrame. Iní absolventi tresnú telefónom, keď sa ozve ich alma mater. Niektorí sa proste stratili z povrchu zemského slovenského nevedno kam. A niektorí čestne a presne odpovedia.
Študijné oddelenie by však malo sledovať absolventov všetkých katedier, čo môžu byť aj stovky absolventov - a to nemôže zvládnuť. Takže to bude robiť sekretárka katedry, ktorá bude mať na starosti povedzme len dvadsiatich absolventov. Zohnať absolventov však bude rovnako ťažké, takže s tým strávi tak mesiac práce.
Asi bude najlepšie angažovať profesionálnu sociologickú firmu, ktorá nám urobí seriózny výskum medzi absolventmi. Zodpovie si všetky vyššie položené otázky - to podobné firmy vedia - a zrealizuje reprezentatívny výskum. Vypýta si za to síce pekný balík peňazí, ale čo by vysoká škola nezaplatila, keď to dostala ako povinnosť vyhláškou ministerstva?
Tú firmu budeme musieť najímať každý rok, lebo študenti končia každý rok. Takže si trvalo v rozpočte rezervujeme sumu na seriózny sociologický výskum, aby sme mohli údaje na webe obnovovať. Ale možno by sme ušetrili, keby sme ho robili každé tri roky, veď stačí sledovať dlhodobejšie trendy.
Samozrejme, výsledky takého seriózneho výskumu sa nedajú vtesnať do dvoch-troch tabuliek. Za jednu fakultu to môže byť aj viac ako 50 strán textu. Ak si maturant vyberá medzi troma fakultami, určite bude študovať cca 150 strán textov.
Alebo si založíme univerzitný/fakultný/katedrový profil na Facebooku a tadiaľ si zistíme situáciu. Že nám tam niektorí moji absolventi budú písať sprosté odkazy? Otrasieme sa a budeme si všímať len tých, ktorí seriózne odpovedia. Aké percento z našich absolventov to bude? Netušíme, ale veď si porovnáme ich mená s fakultnými zoznamami absolventov.
Alebo to všetko len tak „od oka" odhadneme na katedrách podľa náhodných osobných rozhovorov s niektorými našimi absolventmi? Veď každá katedra má nejaké kontakty na svojich absolventov. Sporadické aj pravidelné, individuálne i skupinové, jednorazové aj opakované, ale v zásade náhodné. Nuž, maturantom tak poskytneme úplne exaktné dáta.
Ale možno si zoberieme verejne dostupné exaktné údaje o zamestnanosti zo štatistického úradu, a tie zavesíme na fakultnú internetovú stránku. Sú síce veľmi hrubé a nehovoria nič o špecifických študijných odboroch, ani o motívoch absolventov pri hľadaní zamestnania, ani o ich postupnom hľadaní a overovaní svojich životných cieľov... Také dáta si síce môže zobrať aj ministerstvo školstva a zavesiť na svoju vlastnú stránku, ale čo už, keď sme to dostali príkazom?
Dotyčná predstava by jedinú reálnu podobu mohla získať vtedy, ak by sa realizovala serióznym sociologickým výskumom. Reálna, nereálna, otvorený zostáva ďalší problém:
Druhá otázka: Na základe akých motívov si maturanti vyberajú vysoké školy? Skúsme odhadnúť:
- Chcú získať špičkové vzdelanie.
- Chcú sa venovať konkrétnemu zamestnaniu.
- Chcú získať vysokoškolské vzdelanie. Akékoľvek.
- Zistili, alebo ich niekto presvedčil, že na niečo majú talent, tak idú za svojím snom.
- Chceli niečo študovať, ale ten program sa na školách neotvoril, tak si vyberajú príbuzný.
- Chcú si predĺžiť mladosť.
- V ich regióne je veľká nezamestnanosť, potrebujú sa niekde zamestnať, štúdium je zamestnanie na 2-5 rokov.
- Rodičia ich do niečoho tlačia a chcú/musia splniť ich vôľu.
- Potrebujú odísť od rodičov čo najďalej.
- Idú tam, kde idú ich kamaráti/priatelia/lásky.
- Je im to úplne jedno, nechajú sa k čomukoľvek zmanipulovať kýmkoľvek.
- Hľadajú nejaké ľahké štúdium.
Ktorí z týchto maturantov si pozrú na stránke univerzity/fakulty/katedry, ako sa uplatnili ich absolventi? ... Teda ak tam vôbec nájdu nejaké relevantné údaje.
Vzniká tretia, doplňujúca otázka: Ak vysoká škola získa na základe seriózneho výskumu zmysluplné údaje, komu skutočne poslúžia, ak nie škole samotnej? Nemala by to každá univerzita považovať za normálnu snahu o získanie spätnej väzby o svojej práci? Nemalo by to byť v jej vlastnom záujme aj bez príkazu ministerstva?
Posledná, smutná otázka: Prečo si to slovenské univerzity/fakulty nerobia? Prečo na seriózny výskum u svojich absolventov nenájdu peniaze? Táto otázka však už nesúvisí s aktivitou ministerstva.
