Karikatúra, satira, irónia - Shooty, Daumier, vypálené redakcie...

Autor: Erich Mistrík | 5.11.2011 o 10:11 | Karma článku: 4,18 | Prečítané:  1480x

Karikatúra, satira aj irónia sú silné zbrane: Dokážu rozdráždiť aj rozosmiať, vyvolajú prudký nesúhlas a zlosť, ale aj nadšený súhlas, ponúkajú odstup a sebareflexiu, môžu odľahčiť komunikáciu, ale môžu aj raniť. Smiech, ktorý vyvolajú, je často smiechom cez slzy. Pútajú pozornosť, sú veľmi nápadné, ale ťažko sa s nimi pracuje. Vypaľujú sa kvôli nim redakcie... Zdá sa, že nie sú jednoduchým fenoménom v publicistike. Patria vôbec do publicistiky, na web či do blogu?

Sú nepríjemné preto, lebo pod pokrievkou ich serióznych tvrdení a vážne sa tváriacich obrázkov sa vždy skrýva vtip. Niekedy nadľahčený a dobrotivý humor, inokedy štipľavý vtip, či vtip s vážnym až tragickým podtónom.

Nie sú novým vynálezom, vedeli o nich už antickí Gréci, Európa sa s nimi rada pohrávala v renesancii aj neskôr, v posledných desaťročiach slávia triumfy. Žijeme v takej dobe - všetky ideály sme si už spochybnili, málo vecí je na svete, ktorým dokážeme uveriť, všetko zosmiešnime. Asi preto ich súčasná literatúra, výtvarné umenie i divadlo používajú s chuťou a nič im nie je sväté. Tak funguje karikatúra, irónia a satira v umení. Ale čo verejný priestor?

Kým v umení ich tolerujeme ako umelecké vyjadrenie, vo verejnom priestore vyvolávajú veľké vášne. Spôsobujú požiare redakcií, hon na karikaturistov. Honoré Daumier, Shooty a mnohí ďalší si užili svoje. Je to ako v tom starom konštatovaní o československom prezidentovi Antonínovi Novotnom: Vraj zbieral vtipy o sebe ... aj s ľuďmi, ktorí ich rozprávali.

Čo však s karikatúrou, satirou a iróniou na webe, v blogoch, v internetových diskusiách? Aj tam vyvolávajú vášne?

Zdá sa, že aj tam je s karikatúrou, iróniou či satirou problém. Ich vtip totiž na niekoho mieri. Je možno príjemné smiať sa na druhom človeku, ale vôbec nie je príjemné ani jednoduché smiať sa sám na sebe.

Občas si nevšimneme, že by sme sa mohli aj smiať, lebo sa berieme veľmi vážne. Inokedy nám zasa zamrzne úsmev na tvári, keď zistíme, že sa vlastne smejeme na sebe.

S karikatúrou majú ľudia ešte väčší problém ako s iróniou či satirou. Karikatúra totiž zveličuje a deformuje. Podáva síce obraz skutočnosti, ale pokrivený, niekedy hrozne pokrivený - nie náhodou sa jej hovorí „krivé zrkadlo". Každé zrkadlo odráža svet, ale to krivé deformuje svet, robí ho škaredším a smiešnejším, akým je v skutočnosti. Asi preto politici tak ťažko prežívajú karikatúry.

Ako je možné, že odpoveď býva niekedy veľmi tvrdá? Prečo ľudia hneď vypaľujú redakcie?

Možno pomôže malá sonda do publicistiky na webe. Aby človek zistil, čo sa vlastne v takej situácii deje, dá sa sledovať vývoj karmy a čítanosti článkov, rôzne „lajknutia" i diskusie pri mnohých blogoch. Urobil som si neformálny prehľad o nich, pozrel som si aj komentáre v denníkoch a na spravodajských serveroch a dospel som k zaujímavému uzáveru. Nie je to síce výsledok výskumu, iba osobné pozorovanie, ale to pozorovanie hovorí, že:

Karikovanie skutočnosti, satirický podtón ani irónia tam nefungujú. Akoby boli úplne zbytočné.

Čo sa tam vlastne deje?

Na základe diskusií i číselných údajov o obľúbenosti článkov môžeme predpokladať ľudské reakcie:

Človek, ktorému sa zdá, že ho milostivá irónia chváli - ten človek si zrejme všimne prvý plán a teší sa, že ho v texte pochválili. Také texty sú obľúbené a mávajú vysokú čítanosť aj karmu. Akoby si čitatelia nevšímali, že ironický text má aj druhý, tretí plán a v skutočnosti odkazuje na negatívne stránky človeka - veď diskutujúci často ani nereagujú na tieto skryté myšlienky. Ak si ich však nevšimli, znamená to, že irónia bola v texte zbytočná?

Človek, na ktorého mieri štipľavá irónia - ten človek si tiež všimne prvý plán, zrejme si neuvedomí ďalšie úrovne textu a text prudko odmietne, lebo veď text sa z neho vysmieva. A to sa okamžite prejaví v diskusii k textu.

Autor textu býva obviňovaný z neúcty, z nenávisti, z netolerantnosti, z neschopnosti a amaterizmu, z namyslenosti, zo zrady ideálov, z ľavičiarstva či z pravičiarstva, z dogmatizmu, dokonca z kryptokomunizmu. Proti takýmto textom často obracajú všetky dostupné zbrane politici a verejní funkcionári, ktorí mnohokrát zjavne netušia, že by sa mohli na sebe aj zasmiať. Irónia v texte bola zrejme opäť nadbytočná.

Paradoxom však je, že podobné odmietané texty môžu v tom istom momente dosahovať vysoké karmy a sprevádza ich mnoho „lajknutí" - a to znamená, že sú predsa len u čitateľov obľúbené.

Kto môže obľubovať karikatúru a štipľavú satiru? Možno predpokladať, že nie tí čitatelia, ktorých text zasiahol. Obľubujú ich snáď tí čitatelia, ktorí si vychutnávajú rôzne vrstvy satiry? Snáď áno a pre nich bol ten vtip pochúťkou.

Ale možno sa taký text či obrázok páči práve iným ľuďom – tým, ktorí sa tešia, že autor niečo odmietol. Teda tým, na ktorých satira a irónia z textu nemieri. Lenže to môže znamenať, že si tiež všímali len prvý plán, takže aj pre nich boli skryté významy vtipu zbytočné.

Čitatelia odmietajú aj texty, v ktorých je ukrytá iba jemná karikatúra. Také texty mávajú nízku karmu a asi nie sú obľúbené. Bez ohľadu na to, či je karikatúra pravdivá alebo nie, bez ohľadu na to, či sa karikatúra podarila alebo nie. Zdá sa, že odmietnutie vyplývalo z toho, že čitateľom sa nepáči realita, ktorá je opísaná. Akoby si nevšimli, že je to len karikatúra, čiže vlastne vtip. Aj v tomto prípade bola zrejme komická deformácia v karikatúre zbytočná.

Ak autor využil karikatúru, satiru alebo iróniu, teda vtip, len ako doplnok vážneho textu - čitatelia v diskusiách reagujú skoro vždy len na tie vážne časti. Akoby si karikovanie skutočnosti, ironické a satirické slová vôbec nevšimli, hoci tie môžu vrhnúť iné svetlo na vážne časti textu. Dokonca často nereagujú ani na tú iróniu, ktorá sa objaví v samotnej diskusii. Opäť bola snaha autora zbytočná?

Z malého čitateľského prieskumu textov a obrázkov na webe môže človek získať pocit, že ich čitatelia nehľadeli „za" ironické vyjadrenia. Akoby si všímali len slová s ich prvotným významom a nevnímali, čo sa za nimi môže skrývať.

Ktovie, či je to nejaká zákonitosť, alebo len výsledok náhodného osobného pozorovania. Zrejme je to však dôsledok našej rýchlej doby a rýchlej publicistiky.

Lebo: Kto dnes číta pozorne články v periodikách a texty na webe? Kto dnes starostlivo prezerá karikatúry zverejnené v periodikách či na webe? Kto dnes starostlivo zvažuje, ako autor formuluje myšlienky a aké posolstvo sa môže skrývať za jeho textom? Kto dnes pri čítaní na webe hľadá skryté myšlienky?

Asi málokto.

Prebehneme článok a zavrieme ho, prípadne mu klikneme na karmu, rýchlo ho „lajkneme", alebo vložíme krátky a rýchly vstup do diskusie a ideme ďalej. Zbežne pozrieme na karikatúru, prípadne prebehneme slová postáv v obláčikoch a hneď klikneme na iný článok. Prudkosť, s akou ľudia diskutujú pod článkami na webe, naznačuje, že mnohí ťukajú do klávesnice rýchlo a neveľmi uvažujú nad tým, čo práve píšu. Do klávesnice asi často rozprávajú emócie.

Je to ľudské, zrejme treba s tým rátať.

A je to aj dobové. Informácie, názory, texty sa valia, niet času sa nimi hlbšie zaoberať. Zaregistrujeme prvý plán textu, názoru, informácie a utekáme k ďalšej informácii.

Aké z toho asi plynie poučenie? Treba sa vyhýbať karikatúre, satire a irónii? Alebo treba každé ironické vyjadrenie aj vysvetliť? Či treba ku každej karikatúre, ktorá deformuje svet, priložiť objektívny obraz skutočnosti, aby boli spokojní aj tí, ktorých obraz karikatúra zdeformovala?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?