Vyslovil tým, že niekto neurčitý dá nejakú, bližšie neurčenú odpoveď človeku, ktorý žiada o prijatie na úrade. V tejto súvislosti vôbec nie je podstatné, aké sú to požiadavky a kto bol adresátom vety. Podstatné je, že niekto, kto má moc, nepovažuje občanov tohto štátu za hodných konkrétnej odpovede.
Odpovedať sa dalo rôznymi spôsobmi: Prijme vás po preštudovaní vašich požiadaviek. Deleguje riešenie vašich požiadaviek ministrovi... (ľubovoľne si doplňte rezort). Prijme vás po vyriešení problému eurovalu/rozpočtu... (ľubovoľne si doplňte). Odmieta sa s vami o veci rozprávať. Možností je neúrekom, aj v diplomatickom jazyku.
Hovorca samozrejme nemôže hovoriť samostatne, je „len" hovorcom. Hovorí myšlienky druhých. Občas dostane aj otázku, ktorú nečaká.
Do tejto situácie sa však nedostal odrazu, pretože o požiadavkách demonštrujúcich občanov sa hovorilo dlhšie. Všetci vedeli, o čo ide - pani premiérka, ministri, hovorcovia. To znamená, že hovorca už musel mať inštrukcie, ako má reagovať. Alebo aspoň mal dostatok času, aby si svoju odpoveď premyslel.
Keď táto vláda nastupovala do úradu, cítil som zásadnú zmenu v komunikácii s občanmi. Po roku však počujem odpoveď, ktorá znie, akoby si hovorca (alebo niekto iný?) povedal - veď ich to prejde, nechajte ich, nech sa vykričia, potom sa vrátia do práce a bude pokoj.
Prečo si toľkí slovenskí politici po určitom čase myslia, že ľudia „na ulici" im nemajú čo hovoriť do ich práce? Prečo mnohí nepovažujú občanov za hodných odpovede?
Prečo sa arogancia moci stále vracia?
(Poznámka na záver: Ja som tam nebol, lebo mám na veci iný názor.)