Menej známe súvislosti tzv. Mikolajovej reformy

Autor: Erich Mistrík | 12.8.2011 o 22:08 | Karma článku: 7,75 | Prečítané:  1666x

Obsahová reforma nášho školstva - ako to už na Slovensku býva, množia sa záporné hodnotenia: „Je to len ďalšie zbytočné papierovanie", „nič sa nezmenilo", „deti ju nepocítili", „učiteľov zbytočne zaťažila", „nikto nebol na tú prácu pripravený"... Nechcem hovoriť, že sme nepochopili túto reformu. Chcem len opísať pár súvislostí, ktoré zrejme pomôžu dotvoriť si obraz o nej. Pár menej známych súvislostí. (Toto je dlhší blog - kto sa skutočne nezaujíma, nech nečíta.)

Tzv. Mikolajova reforma vôbec nebola Mikolajovou. On len vydal rozkaz - reformujte. Predstavy o tom, čo a ako sa má meniť, nevznikli v ministerských kanceláriách, ale inde.

V čase, keď sme na Slovensku vôbec netušili, že nejaký minister školstva začne s nejakou reformou, v roku 2004, vznikol projekt, ktorý ľudí naštartoval: Projekt Európskeho sociálneho fondu na reformu obsahu vzdelávania. Riadil ho Štátny pedagogický ústav.

V tomto projekte sa dalo dohromady niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa s odvahou pustili do niečoho, z čím nikto nemal skúsenosti a nikto nevedel, ako to urobiť: Heslom bolo staré známe „vzdelávať pre život". (Odkedy sa v tejto republike v rôznych formách opakuje? Od Márie Terézie, či už od Komenského?). Tentoraz išlo o to, zmeniť naše encyklopedické vzdelávanie zamerané na plnenie hláv detí množstvom informácií a faktov. Zmeniť ako? Tak, aby sa celé vzdelávanie na základnej aj strednej škole orientovalo na rozvoj tých schopností detí, ktoré môžu v živote použiť. A prišiel termín kompetencie.

Nikto nevedel definovať kompetencie. Nikto nevedel, ako s nimi pracovať. Nikto nevedel, čo to narobí s obsahom jednotlivých predmetov. Preto tímy ľudí takmer dva roky diskutovali, čo to bude a ako to bude. Preto sa obzerali do blízkeho aj vzdialenejšieho zahraničia, ako to robia inde.

Až potom bolo možné postaviť reálne predmety a pripravovať prvé učebné texty.

Do toho prišiel koncom roka 2006 minister Mikolaj. Môžeme byť politickými názormi hocikde, túto zásluhu bývalému ministrovi neuprieme: Bol prvým post-komunistickým ministrom, ktorý sa smelo pustil do reformy obsahu nášho vzdelávania. O jej nutnosti hovorili asi všetci, ale žiadny minister s tým nezačal.

Nemám na mysli kvázi-reformné snahy viacerých ministrov - preambula ústavy, drobné opravy učebných osnov, spôsoby vypĺňania triednych kníh... Mám na mysli zásadné preoranie obsahu vzdelávania, (čo vo viacerých európskych krajinách majú dávno za sebou) - tak, aby osnovy vychádzali zo vzdelávacích štandardov a nie zo štruktúr vedných disciplín.

Koordinátor tamtoho európskeho projektu už bol v nemilosti a odstavený, ľudia z jeho projektu sa k nemu „nemali" hlásiť. Jeho práca však pokračovala. Odhadujem, že asi osemdesiat percent ľudí z jeho projektu sa okamžite napojilo na možnosti, ktoré otvoril Ján Mikolaj. Títo ľudia totiž boli po dvojročných diskusiách pripravení a tušili, že školstvo dostáva novú šancu.

Politické vedenie rezortu však zrejme netušilo, že sú to tí istí ľudia. Preto si ani nevšimlo, že sa na viacerých miestach dostávajú do štátneho vzdelávacieho programu myšlienky, s ktorými by určite nesúhlasilo. Ak by si to vedenie rezortu všimlo, pravdepodobne by okamžite dosadilo do tímov ľudí svojho politického trička.

Kto to bol, títo tajomní ľudia z projektu?

Učitelia zo všetkých stupňov a druhov škôl. Nie ministerskí úradníci, ale učitelia.

K nim sa postupne pripojili desiatky ďalších učiteľov.

Minister Mikolaj potreboval mať do najbližších volieb výsledky, preto zvolil vražedné tempo: Niekedy mali tímy ľudí len dva týždne na to, aby navrhli štruktúru nového predmetu. Skoro nikdy nebol čas na overovanie nových vecí, muselo sa vychádzať zo skúseností, ktoré učitelia už mali z minulosti alebo zo zahraničia. Oponovalo sa v behu, mnoho vecí nebolo domyslených, len hrubo načrtnutých.

Samozrejme, že sa muselo veľa zbabrať.

Na Slovensku je vždy nedostatok kádrov. Preto sa do týchto tímov dostali aj ľudia, ktorí neboli schopní vôbec uvažovať inak, ako uvažovali posledných 50 rokov. Bolo tam aj veľa nerealistických vizionárov, ktorí netušili, aká je realita v školách. Boli tam vynikajúci teoretici aj vynikajúci praktici - aj zlí teoretici a nepraktickí ľudia. Je to dosť pochopiteľné, pretože podľa môjho odhadu mohlo na celej veci v rôznych etapách pracovať okolo tristo učiteľov z celého Slovenska.

Tempo bolo skutočne pekelné. Keď minister zavelil, že treba konečne a okamžite definovať kompetencie žiakov, nikto by to nebol schopný tak rýchlo urobiť, keby sa na túto tému neboli bývali viedli diskusie mesiace predtým. Keď zavelil, že treba načrtnúť štruktúru vzdelávacích oblastí, nikto by to nedokázal urobiť, keby sa o vzdelávacích oblastiach nebolo uvažovalo už v predchádzajúcom európskom projekte. Jeho tempo bolo dokonca také rýchle, že občas vydával svoje predstavy za skutočnosť a tvrdil, že niečo je už urobené, hoci sa na veci ani nezačalo pracovať.

Á propos, vzdelávacie oblasti. Krásna idea, ale u nás zrejme dosť nerealistická. Predstava bola taká, že školy budú mať štátom určené len všeobecné časové a obsahové rámce pre vzdelávaciu oblasť (= problematika, nie predmety), ale jej členenie na predmety a hodiny si urobí škola sama. Lenže učitelia sa  dlhodobo profilujú podľa predmetov, pričom počet vyučovacích hodín je existenčný problém - takže okamžite začal boj, ktorý predmet si uchmatne viac hodín pre seba. Každý predmetár mal dostatok veľmi vážnych argumentov. Vedenie reformy sa bránilo, aby sa systém nerozpadol na doteraz existujúce predmety, lebo by sa vážne nabúrala jedna zo základných myšlienok reformy. (Problémom zostalo, že právomoci a zodpovednosť vo „vedení reformy" neboli dostatočne jasné a rozdelené.)

A vtedy urobil minister Mikolaj zásadnú chybu: Kapituloval pred touto diskusiou a pod tlakom lobystických skupín z jednotlivých predmetov vyhlásil - Vy ste odborníci, ja nie, preto rozhodnite vy. Tam nastal koniec vzdelávacích skupín, lebo si ich jednotlivé predmety okamžite rozchytali na „svoje" hodiny. A tam sa otvoril priestor pre prepisovanie starých obsahov predmetov do nových tabuliek, známy to systém Ctrl+C, Ctrl+V. Lebo už nebolo treba brať do úvahy celú vzdelávaciu oblasť, ale iba svoj vlastný predmet.

Neviem, či by minister zachránil vzdelávacie oblasti, keby neustúpil. Videl som však vtedy moment, keď sa začali rozsypávať.

Keď už išlo o písanie predmetov, minister sa pokojne prizeral a nezasahoval (pretože sa nepovažoval za odborníka vo veci), keď sa viaceré skupiny tvorcov uspokojili len so škrtaním učiva namiesto toho, aby najprv uvažovali o výstupných štandardoch pre žiakov a až potom o učive. Navyše, toto „škrtanie" v mnohých prípadoch viedlo k presnému opaku - k dopĺňaniu „nových poznatkov", teda k ďalšiemu prehusťovaniu látky.

Presvedčenie, že „aj toto treba odučiť, aj tamto treba odučiť" viedlo k tomu, že sa priestor voliteľných predmetov zmenšoval a vznikajúci štátny vzdelávací program stále viac obmedzoval práve to, čo mal otvoriť - slobodný priestor na školách.

Viaceré silné lobystické skupiny z rezortu školstva aj z iných rezortov uplatňovali svoj vplyv. Problém nešťastnej alternatívy etickej a náboženskej výchovy bol nedobytný, lebo je to v našom školstve politický a nie odborný problém. Dejepisári mali za sebou silný tlak na rozvoj národného povedomia zo strany vtedajšej vlády. Fyzici, matematici a informatici mali za sebou silnú skupinu, ktorá sa v minulosti angažovala v projekte Infovek. Mohol by som pokračovať.

Ešte jednu chybu urobil minister Mikolaj. Hoci podľa úvodných predstáv sme na Slovensku mali použiť český termín Rámcový program, minister na základe svojho centralistického pohľadu na školstvo presadil, aby sa celoštátny rámec volal Štátny program a nie Rámcový program. Bolo to zásadné rozhodnutie. Ak program pomenujeme Rámcom, dávame jasný signál školám, že si môžu svoje školské programy tvoriť samostatne v určitých hraniciach. Otvorí sa priestor pre ich tvorivosť. Ak program nazveme Štátnym, dávame jasný signál, že je to príkaz, ktorý musia rešpektovať. Tým sa okamžite obmedzí aktivita škôl.

Najväčšiu chybu urobil minister Mikolaj na koniec. Chcel mať veci do najbližších parlamentných volieb rozbehnuté, preto pred prázdninami a bez odskúšania zavelil na okamžitú realizáciu reformy. Školy mali pripraviť realizáciu reformy počas prázdnin, pričom o nej takmer nič nevedeli. Ešte ani neboli obsahy jednotlivých predmetov dorobené, vo viacerých prípadoch bola načrtnutá prvá polovica. Učitelia neboli pripravení, učebnice neexistovali, nič sa neoverilo, zo dňa na deň sa išlo naostro.

Ak by sa všetko malo ďalších päť rokov skúšať, pravdepodobne by sa nič nezmenilo, lebo by prišli ďalší dvaja noví ministri, a na Slovensku je už zvykom, že s každým ministrom sa začína nový letopočet. Ale taký okamžitý nástup reformy musel spôsobiť veľmi veľa zmätkov a chýb, ako aj obrátiť verejnú mienku proti nej.

V príprave reformy sa urobilo veľmi veľa chýb. Nevyužila možnosti, ktoré spočiatku ponúkala. Mnoho škôl nič nepocítilo okrem novej papierovej roboty. Mnoho iných škôl však pochopilo, že tu majú šancu: Ak im štát oficiálne, vo svojej legislatíve povedal, že si majú jeho štátny program premeniť na svoj školský, škole sa môžu otvoriť netušené možnosti - profilovať sa podľa svojich materiálnych podmienok, podľa svojho regiónu, žiakov, podľa svojich učiteľov...

Všetko píšem ako očitý svedok. Nechcem hodnotiť reformu, neobraňujem kroky Jána Mikolaja, nechcem brániť ani haniť učiteľov či školy. Reforma obsahu vzdelávania sa však nedá hodnotiť paušálne ako dobrá či zlá. Je možné hodnotiť jednotlivé jej časti, dôsledky, možnosti. Chcel som len poukázať na niektoré menej známe súvislosti celého procesu.

Ešte úloha pre všetkých, ktorí dnes kritizujú tzv. Mikolajovu reformu: Skúsme si reálne predstaviť, ako by naše učebné osnovy vyzerali bez nej.

Môžeme si predstaviť geniálneho osvieteného ministra, môžeme snívať o čase na premýšľanie a skúšanie zmien, môžeme budovať program prípravy učiteľov učiteľov - ale to by sme museli začať pred dvadsiatimi rokmi. Ten vlak sme už zmeškali. Prečo nevyužijeme a nepokúšame sa opraviť to, čo tu máme, hoci aj spackané? Zdá sa však, že iné tak skoro mať nebudeme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?