O "korektnom" obsahu našich učebníc dejepisu sa diskutuje už dvadsať rokov. Nedávno sa opäť objavila požiadavka iných učebníc pre maďarské deti. Dlhé roky sa vracajú predstavy o spoločnej slovensko-maďarskej učebnice. Už sa aj nejaké komisie na túto tému stretli, ale ich rokovania neviedli nikam. Aj tvorivý tím vznikol a podľa posledných informácií z médií mala byť hotová do konca roka - 2009. Kdeže tie lanské snehy sú...
Ide pritom o zásadný problém. Ako keď sa dvaja susedia neustále hádajú, svoje vzájomné konflikty riešia spôsobom „uhas, čo som ja zapálil" - ale nikdy si spolu nesadnú, aby prediskutovali, kde sa vlastne ich konflikty vzali.
Dokonca ani svojim deťom nehovoria o susedovom pohľade na vec. V oficiálnych školských dokumentoch svoje deti stále presviedčajú o svojej, jedinej, správnej pravde.
Niekedy máme pocit, že je to neriešiteľná situácia. Žeby naozaj?
Na svete je málo takých výbušných miest, akým je územie historickej Palestíny (dnešný Izrael, palestínske územia, časti Jordánska, Sýrie, Libanonu). Tento priestor sa zmieta v nekončiacich konfliktoch Arabov a Židov - lebo obidve strany majú svoju pravdu. Majú svoju historickú pravdu, čo znamená, že ich pravda vyrastá a je potvrdzovaná tisíckami historických udalostí, ktoré Židia a Arabi v tomto priestore prežívali. Ich pravdy sú také odlišné, že niekedy už len vyslovenie tej druhej je takmer zločinom.
A predsa: Pred pätnástimi rokmi sa dala dohromady skupina židovských a palestínskych učiteľov, aby za neskutočných organizačných ťažkostí napísali spoločnú učebnicu histórie svojej vlasti pre pätnásťročných žiakov. Volá sa „Pochopiť príbeh toho druhého: Palestínčania a Izraelci". Viedli ju spoločne Palestínec a Žid, spolupracovalo na nej po šesť učiteľov z každej strany. V roku 2003 dokončili výnimočné dielo opisujúce dejiny posledných dvoch storočí:
Každá strana učebnice je rozdelená na tri časti. V bočných stĺpcoch sa paralelne opisuje história tohto priestoru zo židovského a z palestínskeho hľadiska. Uprostred je rovnako veľký prázdny priestor na vlastné poznámky žiakov.
Učitelia pracovali spoločne, napriek tomu učebnica vôbec neprezentuje jedno spoločné hľadisko. Hoci boli vysoko motivovaní, pochopili, že je mimoriadne ťažké nájsť kompromisy.
Len na ilustráciu - kapitola o vzniku štátu Izrael sa v židovskej časti volá „Vojna za nezávislosť", v arabskej „Katastrofa". V opisoch intifády zo sedemdesiatych rokov 20. storočia zasa židovská časť zdôrazňuje teroristické činy Palestínčanov, arabská časť hovorí o okupácii, o zabitých a uväznených Araboch. Tí istí ľudia sú na jednej strane hrdinovia, na druhej teroristi. Na jednej strane osloboditelia, na druhej okupanti.
Ani jedna časť nevnucuje žiakovi svoj pohľad. Texty sú vecné, plné faktov, hoci už aj výber faktov je jasnou interpretáciou histórie. Nechávajú však na žiaka, aby si utvoril vlastný názor, dokonca mu v učebnici na to vytvorili rovnako veľký priestor, aký majú samotné texty.
Autori celého projektu hovorili, že učiteľ je poslom mieru a porozumenia. Kde inde, ak nie pri deťoch, je možné klásť skutočné základy dlhodobého mieru?
Ak je možné, aby v takom výbušnom priestore, ako je Palestína-Izrael, vznikla už pred mnohými rokmi podobná učebnica, prečo by to nebolo možné v mierovom stredoeurópskom priestore?
Predsa však musím na záver vysloviť istú skepsu. Spoločná palestínsko-izraelská učebnica sa do škôl nedostala. Aký osud by stretol slovensko-maďarskú učebnicu?
